Popol zosnulého na posvätnom mieste

Predchodca Kongregácie pre náuku viery – Sväté ofícium – sa k otázke spopolnenia zosnulého prvýkrát vyjadril v roku 1963 v smernici Piam et constantem, keď Katolícka cirkev zároveň po prvý raz pripustila kremáciu. Smernica ustanovuje, aby sa „verne zachovával zvyk pochovávať mŕtve telá veriacich“, pričom sa dodáva, že kremácia „neprotirečí kresťanskému náboženstvu“.

KREMÁCIA SA NEZAKAZUJE

Už sa teda nemajú odopierať sviatosti a pohrebné obrady tým, ktorí si želali byť spopolnení. Platí to však pod podmienkou, že ich želanie nie je motivované „popieraním kresťanských dogiem alebo sektárskym zmýšľaním, alebo nenávisťou voči katolíckemu náboženstvu a Cirkvi“.

Postoj prezentovaný týmto dikastériom prebral aj Kódex kánonického práva a Katechizmus Katolíckej cirkvi. V kontexte položenej otázky je vhodné citovať aj samotný Kódex kánonického práva.

„Cirkev nástojčivo odporúča, aby sa zachovával nábožný zvyk telá zomrelých pochovávať; nezakazuje však kremáciu, ak nebola zvolená z dôvodov odporujúcich kresťanskému učeniu“ (kán. 1176, § 3).

„Ak pred smrťou neprejavili nijaké znaky pokánia, cirkevné pohrebné obrady treba odoprieť tým, ktorí si zvolili kremáciu vlastného tela z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej viere“ (kán. 1184, § 1, ods. 2).

NEPRÍPUSTNÉ OBRADY

Na celom svete rastie počet ľudí, ktorí si volia spopolnenie, a ani Slováci nie sú výnimka. Aby sa vyhlo akýmkoľvek pochybnostiam v otázkach nakladania s popolom zosnulého, Kongregácia pre náuku viery 15. augusta 2016 vydala inštrukciu Ad resurgendum cum Christo (ARCh) ohľadom pochovávania zomrelých a uchovávania popola v prípade kremácie.

Uvádza sa v nej: „Keď Cirkev pochováva telá zosnulých, potvrdzuje tým vieru vo vzkriesenie tela a chce zdôrazniť vysokú dôstojnosť ľudského tela ako integrálnej súčasti ľudskej osoby, s ktorou má telo spoločnú históriu.

Preto nie sú prípustné také postoje a obrady, ktoré by zahŕňali mylné predstavy o smrti, považovanej či už za definitívne zničenie osoby, za moment splynutia s matkou prírodou alebo s vesmírom, alebo za istú etapu v procese reinkarnácie či definitívne oslobodenie z ,väzenia‘ tela“ (ARCh, b. 3).

V DOMÁCNOSTI NIE

Text citovanej inštrukcie Ad resurgendum cum Christo dáva jasnú a jednoznačnú odpoveď na položené otázky. Citujeme z dokumentu: „Kedykoľvek sa z legitímnych dôvodov rozhodne pre spopolnenie mŕtveho tela, popol zosnulého musí byť uchovávaný podľa predpisu na posvätnom mieste, teda na cintoríne – alebo v istých prípadoch v kostole – alebo na kompetentnou cirkevnou autoritou určenom mieste.

Uchovávanie popola na posvätnom mieste môže prispieť k zmenšeniu rizika, že sa zosnulí vytratia z modlitieb a spomienok svojich príbuzných a kresťanského spoločenstva.

Bráni to tiež zabúdaniu a nedostatku úcty – čo sa môže stať najmä vtedy, ak sa prvá generácia pominie –, ale aj neprístojným praktikám či poverčivosti“ (ARCh, b. 5).

„Z uvedených dôvodov sa nedovoľuje uchovávať popol v domácnosti. Iba v prípade vážnych a výnimočných okolností, ktoré závisia od kultúrnych podmienok miestneho charakteru, môže ordinár so súhlasom biskupskej konferencie alebo synody biskupov východných cirkví udeliť výnimku uchovávať popol v domácnosti. Popol sa však nesmie rozdeliť medzi rôznych členov rodiny a musí byť vždy zaistená náležitá úcta a primerané podmienky uchovávania“ (ARCh, b. 6).