Askéza nemá byť extrémom

Nespájajme ultimatívnym spôsobom do jedného problému „charitu verzus zdravie“. Mnohí múdri a skúsení duchovní autori z prvých kresťanských storočí zriekanie sa pokrmu považovali za čnosť, ktorou získavali nadvládu nad telom a prebúdzali dušu. Učili dušu stávať sa bdelou, ostražitou, pozornou.

Avšak sebazapieranie v oblasti jedla nesiaha len potiaľ, aby sme menej či horšie jedli. Kto si praje stať sa hodným odmeny v čnostiach, musí sa horlivo namáhať umŕtvovať samotné pohnútky, ktoré vedú k prehnanému, nemiernemu prejedaniu sa (obžerstvu) i k opačnému extrému – odmietaniu potravy. Vo všetkom, čo má viesť človeka k správnemu životu, je vhodné nachádzať „zlatú strednú cestu“, teda cestu čnosti.

Čnosť sa definuje ako vnútorná – trvalá a stála  dispozícia na konanie dobra. Čnosť sídli buď v našom rozume, alebo vo vôli. Čnosti, ktoré sídlia v rozume, sa nazývajú rozumové (intelektuálne). Čnosti, ktoré sídlia vo vôli, sa nazývajú mravné alebo kardinálne.

Zvyčajne je čnosť stredom medzi dvomi extrémami; je to hľadanie toho, aby sme vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je milé, dobré a dokonalé (porov. Rim 12, 2). Za „kormidelníka“ mravných čností sa považuje rozvážnosť, lebo riadi ostatné čnosti a určuje im správnu mieru. Je teda potrebné a nevyhnutné túto čnosť v sebe rozvíjať pomocou Božej milosti, vyprosovať si pravú múdrosť, ktorá je nám pomocou pre každodenný život. Čo sa týka oblasti stravovania, tiež je potrebné hľadať rozumný stred.

V dnešnej dobe vraj má platiť, že čo je drahšie, je i kvalitnejšie. Isteže nie je potrebné, aby sme seba zbytočne trápili nekvalitným jedlom, ktoré by mohlo uškodiť nášmu zdraviu. To od nás nikto nežiada. Nie každý je povolaný k takémuto spôsobu života; niekomu môže tento spôsob i uškodiť. Existuje však spôsob vhodný pre každého.

Čo sa týka charity, tá ako taká má mnoho podôb. Je to pozorná láska voči blížnemu núdznemu, o ktorej svätý Izák Sýrsky učí, že „okamžite prenáša dušu do spojenia so slávou Božej nádhery“. Svätá Cirkev učí o skutkoch telesného a duchovného milosrdenstva. „Skutky telesného milosrdenstva sú najmä tieto: nasýtiť hladných, ujímať sa ľudí bez prístrešia, obliekať otrhaných, navštevovať chorých a väzňov, pochovávať mŕtvych. Dávať almužnu chudobným je medzi týmito skutkami jedným z hlavných svedectiev bratskej lásky; je aj vykonávaním spravodlivosti, ktoré sa páči Bohu“ (KKC, 2447; porov. KKC, 1038, 1969).

Skutkom duchovného milosrdenstva je: napomínať hriešnikov, vyučovať nevedomých, dobre radiť pochybujúcim, tešiť zarmútených, trpezlivo znášať krivdu, odpúšťať ubližujúcim, modliť sa za živých i mŕtvych (porov. KKC, 2447). Oboje spolu bytostne súvisia a nie je možné ich oddeľovať, lebo oba druhy skutkov milosrdenstva (telesného i duchovného) vyjadrujú celistvosť kresťanskej lásky. Ponúka sa nám teda skutočne mnoho príležitostí na konanie charity – milosrdenstva, avšak v rozličných životných situáciách, stavoch, okolnostiach nemôžeme všetci robiť všetko.

Čo však môžeme a sme ako kresťania povinní robiť, je osvojiť si milosrdné srdce so zmyslom pre takúto láskavú pozornosť voči potrebám iného. Vyžaduje si to istú námahu, sebazapieranie, odmietnutie mnohých vášní, ktoré zatemňujú náš vnútorný zrak a otupujú našu schopnosť prejavovať vo všetkom milosrdenstvo. Pravá askéza začína tam, kde sa musíme postiť od vlastnej pýchy a sebectva, teda kde sa zriekame toho, čo je pre nás naozaj ťažké.

Rozvážne smerovaná askéza neskôr vychováva ľudské srdce k milosrdnej (charitatívnej) láske. Vonkajší prejav pravej askézy vo forme charitatívnej lásky je vlastne prirodzeným vyústením úspešného vnútorného boja so sebou samým. Nesmie sa stať len akýmsi prázdnym nábožným zvykom navonok. Je to celoživotný proces, neustále učenie sa pod vplyvom Božej milosti, neustála pokora v priznaní si vlastných obmedzeností a limitov.