Boží anjeli nás posilňujú k rozhodnutiu pre Boha

Ak by namiesto otázky o anjeloch zaznela otázka o človeku: „na akom princípe komunikuje človek“, bolo by možné o niečo jednoduchšie odpovedať. Máme totižto osobnú skúsenosť, čiže  človek si uvedomuje seba samého a hlbšie seba poznáva vo vzťahu k iným ľuďom. Rovnako aj všeobecnú, to znamená, že človek skúma človeka a ľudí prírodovednými, ako aj humanitnými vedami a z toho vyplýva poznanie, kto je a môže byť človek. No paradoxne, definícia o človeku, na ktorej by sa zhodli všetci rozmýšľajúci ľudia, dosiaľ neexistuje. 

O to viac človek nemôže hovoriť o anjelovi tak, ako hovorí človek o človeku. Rozum, ktorý nám bol daný, nemôže dokázať existenciu anjelov a exaktne opísať ich pôsobenie k nášmu svetu. To je dobrá správa, pretože táto „neschopnosť“ brzdí nezdravú zvedavosť a chráni dôstojnosť človeka pred začarovaným kruhom mytológie, okultizmu a ezotericko-komerčných snáh uspať a klamať človeka tzv. „pozitívnymi energiami“, ktoré občas nazývajú „anjelmi“, a tým nerobia nič iné, len poukazujú na fiktívnu dokonalosť človeka, ktorá nemôže obsiahnuť skutočnosti, ktoré ho presahujú. Vo všeobecnosti to platí aj o snahe človeka vidieť to, čo mu je zahalené.

V nicejsko-carihradskom symbole viery vyznávame: „Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného.“ Jedine v optike viery v Boha a jeho plánu stvorenia a vykúpenia môžeme správne hľadieť na svedectvo o anjeloch, ktoré nachádzame vo Svätom písme, v Tradícii Cirkvi a v liturgii. Anjel – posol sa vo Svätom písme vyskytuje na mnohých miestach, a to v okamihu konkrétnych, kľúčových udalostí dejín spásy, ktoré majú svoj vrchol v osobe Ježiša Krista, Boha, ktorý sa stal človekom, aby sme mali účasť na jeho živote. Pripomeňme si napríklad pôsobenie anjelov Rafaela, Gabriela a Michala. Slúžia ako Boží poslovia, ktorí sa prihovárajú ľuďom a dávajú im príkazy a usmernenia, pomáhajú a prednášajú ich prosby Bohu a sami Boha oslavujú svojimi chválospevmi. Počet anjelov je nesmierny. Nepoznáme mená všetkých stvorených anjelov a duchovných bytostí. V teologickej reflexii sa dá predpokladať, že nie každá Bohom stvorená duchovná bytosť má povolanie posla – anjela. 

Pred stvorením duchovného a materiálneho sveta anjeli neexistovali. Boh ich stvoril ako netelesné - duchovné bytosti: poznávajúce, so schopnosťou slobodne sa rozhodovať. Boží anjeli vidia Boha ako Dobro, Lásku, Pravdu, Spravodlivosť, Milosrdenstvo a Krásu. To ich poháňa k rozhodnutiu milovať Boha pre neho samého a slúžiť ako jeho poslovia na ochranu jednotlivého človeka (strážny anjel) i celých národov, ktorým pomáhajú upriamiť ich poznanie a vôľu na poznanie Božích ciest a rozhodnutie sa pre Boha. Môžeme si spomenúť na zjavenie sa „anjela Portugalska“ trom fatimským pastierikom, ktorí spomínajú, že jeho prítomnosť ich naplnila bázňou, pokojom a neopísateľnou krásou. Boh posiela svojich anjelov, ktorí sú s nami spojení pre našu spásu. Pôsobia na naše životy Božím svetlom, láskou a krásou, aby sme aj my poznali Boha ako najväčšie dobro, ktoré sa chce odzrkadliť v našich životoch. Boží anjel nepoukazuje na seba ani nelichotí človeku, ale svoje bytie usmerňuje na vôľu Boha, skrze Krista, prostredníka stvorenia a vykúpenia, pretože skrze neho sa všetky stvorenia „na nebi i na zemi“ vzťahujú k Bohu (porov. Kol 1, 16; 2,8). 

Viera nám hovorí, že duša človeka je nesmrteľná, nie je preto dôvod na dôkazy z „druhej strany“. Aj keď rozum nedokáže preniknúť do podstaty duchovného sveta, ktorým je Boh obklopený, tento duchovný svet tvorí Boží plán stvorenia, vykúpenia a podriadenia sa Kristovi. Svedčí o tom aj dôverné prepojenie medzi večnou nebeskou liturgiou (porov. Zjv 4, 8 - 11), ku ktorej sa pripája liturgia Cirkvi slávená na zemi. Duše, ktoré hľadia na Božiu tvár, sa spolu s Božími anjelmi za nás prihovárajú. 
Vytvára sa tak široké spoločenstvo spásy. Anjela a človeka spájajú rovnaké nadprirodzené dejiny spásy, ktorých počiatok a cieľ je v Ježišovi Kristovi, ktorý z lásky k nám môže „z neba na zem“ pôsobiť spôsobom, ktorý „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo“.