Hanbiť sa pred Bohom je milosť

Začnem citovaním Kódexu kánonického práva. Dúfam, že literou zákona neznechutím čitateľa pri venovaní pozornosti mojej úvahe: „Veriaci je povinný vyspovedať sa podľa druhu a počtu zo všetkých ťažkých hriechov spáchaných po krste, ktorých si je vedomý po starostlivom spytovaní svedomia.“

A ďalej: „Veriacim sa odporúča, aby sa spovedali aj zo všedných hriechov“ (CIC 988.) V týchto slovách nachádzame odpoveď na položenú otázku. Pre niektorých je zacitovanie kánonu postačujúce. Pre mňa ako penitenta a zároveň aj spovedníka sa však vynára niekoľko otázok.

Podstatná je otvorenosť pred Pánom

Tento dôležitý úkon sviatosti zmierenia a pokánia potrebuje určitý „komentár“. Stávajú sa totiž nezriedka aj takéto spôsoby vyznávania hriechov: štvrté prikázanie dvakrát; šieste trikrát; deviate dvakrát a tak ďalej. Bol uvedený druh a počet hriechov. Spoveď prebehla podľa cirkevných predpisov. Kde je chyba?

Pri takejto spovedi, verte mi, sa kňaz sústredí na to, ktoré je ktoré prikázanie, a nevníma už nič viac. Takáto spoveď je veľmi mechanická. Alebo penitent so škrupulóznymi tendenciami začne hovoriť: „Dvakrát som sa nepomodlil pred jedlom; päťkrát som mal škaredé myšlienky; šesťkrát som bol nesústredený pri modlitbe.“

Prvý aj druhý spôsob vyznávania hriechov sa viac podobá opakovaniu násobilky a nie svätej spovedi. V dokumente Znovuobjaviť „Obrad pokánia“, ktorý je mi veľmi blízky, čítame, že „vyznanie hriechov nevychádza len z iniciatívy kajúcnika“, ono pramení z Božieho slova.

Preto by bolo ideálne, keby sme pri príprave na sviatosť zmierenia siahli po Svätom písme. Ten, kto žije Božím slovom, kto sa ním kŕmi, cíti úprimnú potrebu vyznávať svoje hriechy.

Keď dovolím, aby sa ma Pán dotkol svojím slovom, vtedy sa z automatu trikrát druhé, šesťkrát tretie, osemkrát štvrté zmením na kajúcnika, ktorý v úprimnom rozhovore s Pánom nie je vypočítavý, ale otvorený až do konca.

Takáto svätá spoveď nebude opakovaním násobilky pred prísnym učiteľom matematiky, ale dôverným rozhovorom s priateľom, ktorému chcem vyrozprávať všetko, čo sa v poslednom čase odohralo v mojom živote.

Nie zo zvedavosti

Vo sviatosti zmierenia, ktorá je vždy inšpirovaná Božou milosťou, je veľmi dôležitá osoba kňaza. Skôr spomenutý vatikánsky dokument zdôrazňuje: „Vyznanie hriechov sa robí pred kňazom, ktorý má nadviazať hlboký vzťah s tým, kto sa spovedá.“

To kňaz, vedený Božou múdrosťou, je povinný vytvoriť taký priestor, aby sa kajúcnik necítil pokorený a mohol sa vyznať zo všetkých ťažkých hriechov. Keď je potrebné, spovedník má pomôcť kajúcnikovi, či už otázkou, alebo iným usmernením pri vyznávaní hriechov.

Kánonické právo nás kňazov usmerňuje, aby sme pri tom postupovali „opatrne a ohľaduplne, so zreteľom na stav a vek kajúcnika“. Preto kladenie otázok zo strany kňaza nemôže byť prejavom zvedavosti, ale pomocou penitentovi lepšie si uvedomiť vážnosť a následky spáchaného hriechu.

Je to milosť

A zase veriacich pápež František povzbudzuje: „Keď príde na spoveď dieťa, nikdy nehovorí všeobecne. Povie: ,Otče, urobil som to a to, mojej tete som urobil tamto a ešte som povedal toto slovo‘ a povie to slovo. Deti sú konkrétne. Majú tú jednoduchosť pravdy.

My dospelí máme vždy tendenciu skrývať skutočnosť našej biedy. Ale je tu jedna pekná vec. Keď v Božej prítomnosti vyznávame svoje hriechy také, aké sú, vždy pociťujeme milosť zahanbenia. Hanbiť sa pred Bohom je milosť. Je to milosť, keď sa hanbím.“

Uvedenie počtu a detailov spáchaných ťažkých hriechov, zdôrazňujem ťažkých, nás určite zahanbuje, ale nepokoruje. Dnešný človek sa nerád hanbí. Naopak, rád sa vystatuje. Táto črta nás čoraz viac vzďaľuje od pristupovania k svätej spovedi. Jediný liek na našu ľudskú pýchu nájdeme v čítaní Božieho slova.

Ono mení naše životné ťažisko: v centre diania nie som ja, ale Boh. Nie moja šikovnosť, ale Božia milosť. V centre je Božia svätosť a nie moja hriešnosť.