Kostol nie je farská obývačka

Náš bratislavský Kostol Panny Márie, Kráľovnej rodiny, píše svoj príbeh len od roku 1999, keď bol dokončený a slávnostne posvätený. Takmer štvrťstoročie sa okolo tejto stavby rozvíja intenzívny farský život vzťahov a vzájomného spoločenstva.

OSTAL „NEZABÝVANÝ“

Na úplnom začiatku mal kostol vynikajúcu výhodu, že bol dostavaný, kompletne zariadený a začal fungovať bez akejkoľvek dlžoby. Pri pohľade na fotografie z tohto obdobia však môžeme nadobudnúť dojem, že kostol bol síce dokončený, ale akýsi „nezabývaný“.

Bolo zrejmé, že v čase prídu zmeny a ďalší vývoj jeho vnútorného liturgického priestoru. Hoci náš farský kostol bol v architektonickej súťaži ocenený ako Stavba roka 2000, viaceré sekundárne zásahy, ktoré nastali počas jeho fungovania, môžeme označiť za rozporuplné.

Niektoré z nich sú takpovediac nezvratné, s inými sa dá úspešne vyrovnať, pokúsiť sa o ich nápravu a nové smerovanie.

ESTETICKÉ ÚPRAVY

Najprv bolo treba kostol oslobodiť od zbytočných doplnkov. Ide o maličkosti, ktoré však majú vo vizuálnom vnímaní priestoru veľký efekt. Zbytočné plagáty, nástenky či koberec pod oltárom sú estetické problémy mnohých kostolov – vyriešiť sa dajú nenáročne a výsledný efekt je priam zázračný.

Po takejto „upratovacej“ fáze sme prešli k zásadnejším otázkam. Na čelnej stene kostola sa nachádza veľká, historicky hodnotná plastika Ukrižovaného.

Snažili sme sa prísť na to, ako túto dominantu zakomponovať do priestoru a ako umelecky znázorniť chýbajúce patrocínium kostola, keďže náš kostol nesie titul Panny Márie, Kráľovnej rodiny.

Kde je na to správne miesto a akého umelca osloviť. V podstate sme u nás ešte stále v tejto fáze, s farníkmi a najmä s odborníkmi z  oblasti architektúry a umenia hľadáme riešenie.

ODBORNÁ KONZULTÁCIA

Za veľmi dôležité považujem konzultovať všetky zásadné úpravy a ďalšie smerovanie priestoru s pôvodným architektom kostola. Historické objekty spadajú do starostlivosti pamiatkových úradov.

Počul som však jedno autentické a bolestné svedectvo od architekta, ktorému kňaz tvrdil, že môže urobiť, čo chce, aby kostol prispôsobil pastoračným potrebám. Zaštiťoval sa biskupom, ktorý mu vraj na to dal dovolenie.

Mohol to byť však len pokus zastrieť dosť bezohľadné presadenie svojvôle a vlastného videnia vecí.

Myslím, že každý správca kostola a farnosti by mal za svojho pôsobenia robiť objektívne dobré rozhodnutia, čo znamená, že pri nich myslí nielen na obdobie svojho pobytu na tom mieste, ale aj na svoj odchod a ďalší život po ňom.

NÁJSŤ NAJLEPŠIU CESTU

Kostol nie je farská obývačka, a preto by mala mať pre kňaza rozhodujúcu váhu mienka skutočných odborníkov. Niekedy sa však musí zorientovať v bludisku rozdielnych názorov a nájsť z toho cestu von.

Prerábať kostol nie je len o brigáde, ale aj o uvažovaní a komunikácii, aby výsledkom bol priestor, ktorý bude spĺňať architektonické, liturgické aj umelecké kritériá.

Zároveň tento obnovený priestor po určitej fáze zvykania prijmú s pokojom aj tí ľudia vo farnosti, ktorí každú zmenu vnímajú ako ohrozenie niečím neznámym