Krst neslúži pre potreby štatistiky

Rané kresťanstvo nepoznalo krst detí. Krstili sa iba dospelí, pretože stať sa kresťanom v prvých storočiach, keď sa toto nové náboženstvo rodilo v prenasledovaní, bolo výslovne vecou osobného presvedčenia.

TEOLÓGIA DEDIČNÉHO HRIECHU

Prax krstu detí sa začala uplatňovať neskôr, keď už celé generácie rodín boli súčasťou kresťanského kultúrneho rámca (teda už nielen jednotlivci), a stalo sa bežným, že v kresťanskom kruhu širokej rodiny už všetci patrili do spoločného presvedčenia, vyznania a do toho istého hodnotového prostredia.

Pre rodičov by bolo bývalo zvláštne nezaradiť do tejto atmosféry aj svoje deti. Vnímali to ako súčasť ich bytnosti a spôsobu i podoby rodinného života. Prax krstu detí zosilnela predovšetkým vo 4. až 5. storočí, s nástupom a postupným systematizovaním teológie dedičného hriechu (predovšetkým sv. Augustín).

NESTOTOŽNENÍ S PRESVEDČENÍM

V každom prípade sa pokrstení rodičia môžu rozhodnúť nedať svoje deti pokrstiť. Myslím si, že to nie je apel rodičov na slobodu dieťaťa, ale je to skôr signál ich náboženskej indiferentnosti. Sami už zrejme nie sú stotožnení s kresťanským presvedčením, a preto to obaľujú do rozprávania o slobode dieťaťa.

Bežne totiž rodičia rozhodujú za deti veľmi rázne a prísne aj v oveľa menších veciach a dieťaťu nedávajú žiaden priestor slobody. Niektorí rodičia donútia dieťa k štúdiu na konkrétnej škole, nútia dieťa do športu alebo navštevovať hodiny hry na hudobnom nástroji.

Keď váš známy v súvislosti s krstom dieťaťa apeluje na jeho slobodu, v skutočnosti mu zrejme nejde o slobodu dieťaťa, ale skôr je to signál, že on sám v sebe už nenesie kresťanské presvedčenie.

Sám už doma nechce pestovať kresťanskú tradíciu, a preto je preňho jednoduchšie hovoriť o slobode dieťaťa, čím sa elegantne „vyvlečie“ z generačných napojení na kresťanské tradície. Neexistuje názorovo sterilné prostredie.

Každé prostredie, a teda aj to rodinné, nesie v sebe nejaké hodnotové, spoločenské, politické či náboženské presvedčenie. Váš známy má isto svoje hodnotové presvedčenie a bol by rád, keby ho zdedili aj jeho deti.

Váš známy má isto svoje spoločenské presvedčenie a bol by rád, keby ho zdedili aj jeho deti. Váš známy má isto svoje politické presvedčenie a bol by rád, keby ho zdedili aj jeho deti. Váš známy však už pravdepodobne nemá náboženské presvedčenie a bol by zrejme rád, keby ho nezdedili ani jeho deti.

Myslím si však, že ak byť kresťanom je rodičovi vlastné a prirodzené, ak je mu osobné a blízke prežívať Vianoce a Veľkú noc v kresťanskej tradícii, bude mu rovnako blízke a prirodzené chcieť včleniť do tejto tradície a atmosféry rodiny aj svoje narodené dieťa, a nie vylučovať ho z nej. A preto ho dá pokrstiť.