O probléme vojny s deťmi komunikujme

Nebolo by správne umelo udržiavať ilúziu sveta, v ktorom zlo neexistuje. Aj v prípade, že dieťaťu neumožníme sledovať správy a budeme sa vyhýbať komunikácii o náročných témach, je takmer isté, že cestu k nim si nájde v škole, medzi kamarátmi či priamo na internete.

Ak nepríjemné informácie prichádzajú od rodičov alebo iných blízkych dospelých, ktorí súčasne poskytnú pocit istoty a bezpečia, dieťa ich dokáže ľahšie spracovať a integrovať do vlastného života. Ak sa najmenší majú o koho oprieť, sú silnejší, ako si často myslíme.

ŤAŽKÉ POCHOPIŤ

Vysvetliť a pochopiť problém zla a bolesti vo svete je náročnou a ťažko splniteľnou úlohou aj pre nás dospelých. Niekedy môže snaha o príliš zjednodušené vysvetlenie dokonca ublížiť – napríklad interpretácia vojnovej situácie ako Božieho trestu.

O existujúcom zle však môžeme komunikovať a následne spoločne hľadať spôsob, ako zvládnuť nepríjemné emócie.

Nemenej dôležité je zapojiť dieťa do šírenia dobra, pravdy a lásky. Skúsim v krátkosti zhrnúť niekoľko zásad, akési „päť P“, pre tých, čo stoja pred výzvou konfrontovať sa s krízovou situáciou spolu s deťmi.

PREHOVORIŤ

Dospelí majú často prirodzenú tendenciu chrániť deti pred negatívnymi informáciami a bolesťou. Ak naberieme odvahu prehovoriť aj o ťažkých témach, naučíme deti, že za nami môžu prísť s akoukoľvek obavou či pochybnosťou.

PRAVDIVOSŤ

Deti sú mimoriadne citlivé na úprimnosť dospelých. Preto by sme sa nemali báť hovoriť o tom, že zlo vo svete skutočne existuje, tak ako existuje aj v rozprávkach. Pred dieťaťom netreba zakrývať ani vlastné prežívanie.

Aj rodič môže úprimne priznať, že sa bojí, je mu smutno alebo sa hnevá na agresora. Dieťa tak dostáva informáciu, že i ono samo môže plakať, hnevať sa a otvorene hovoriť o vlastných pocitoch.

POKOJ

S dieťaťom je vhodné komunikovať v situácii, keď nie sme príliš zahltení emóciami. Ak chce dospelý naozaj pomôcť, musí sa najskôr postarať o seba (uvedomenie a pomenovanie vlastných emócií, hlboké dýchanie, pohybová či kreatívna aktivita), prípadne sám vyhľadať pomoc blízkeho človeka či odborníka.

PRIMERANOSŤ

Dieťa nepotrebuje vedieť celú genézu vojnového konfliktu. Informácie mu podávajme vždy v súlade s vekom. Najmenším môže pomôcť prirovnanie k rozprávkam – napríklad aké zlo či zlé postavy existujú v ich obľúbených rozprávkach, pričom nakoniec poukážeme na víťazstvo dobra.

Starších sa môžeme spýtať, čo už o vojnovom konflikte vedia, vysvetliť nezrovnalosti a povzbudiť ich k tomu, aby sa pýtali. Obzvlášť tínedžeri uvítajú možnosť partnerskej diskusie. Súčasne by sme mali podporovať kritické myslenie a výber primeraných zdrojov informácií na internete.

PROAKTÍVNY POSTOJ

Výskumy ukazujú, že aktívny postoj v traumatickej situácii pôsobí ako silný ochranný faktor pred jej škodlivými následkami. Deti môžeme viesť k tomu, že aj keď zlo nemôžeme zlikvidovať, môžeme proti nemu bojovať konaním dobra.

Okrem priameho zapojenia do pomoci obetiam vojny, napríklad spoločné chystanie balíka, zrieknutie sa vreckového a podobne, sa o šírenie pokoja môžeme usilovať konkrétnymi skutkami milosrdenstva voči ľuďom v najbližšom okolí. Deti vedia byť v tomto smere nesmierne tvorivé.

Po komunikácii o náročných témach nezabudnime deťom pripomenúť, že sme tu s nimi a pre ne. Pocit bezpečia sa začína medzi najbližšími a stojí na dôvere dieťaťa voči dospelým, ktorí ho v ťažkých časoch držia za ruku.