Pomôcť môže konštruktívny dialóg

Takto položená otázka znie trochu prísne, nenecháva priestor na uvažovanie. Aby sme sa mohli priblížiť k problému, ktorého sa čitateľova otázka týka, mohli by sme sa pokúsiť trochu ju rozšíriť.

Napríklad takto: Ako sa zachovať, ak by kňaz vo farnosti, či už pri stretnutí s farníkmi, alebo počas homílie v kostole, prezentoval názory, ktoré sa javia proti kresťanskej viere?

SPRÁVNE ROZLIŠOVANIE

Odpoveď na takúto otázku sa už dá lepšie formulovať. Mohla by sa začať snahou o správne porozumenie toho, čo je podľa kresťanskej viery a čo je proti nej.

Správne rozlišovať je totiž dôležité. Niekedy sa môže stať, že počujeme veci, ktoré sa nám javia ťažko akceptovateľné, a predsa môže ísť o pravdy, ktoré sú súčasťou našej viery.

SLOBODNE, ALE S ÚCTOU

Ak je však veriaci aj po takomto rozlišovaní presvedčený, že kňaz povedal niečo, čo nie je v súlade s učením viery alebo dokonca priamo proti náuke Cirkvi, po odpoveď si môžeme zájsť do dokumentu Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium.

V  bode 37 čítame, že veriaci majú slobodne a s dôverou dávať posvätným pastierom najavo svoje potreby a želania. Majú právo, ba niekedy aj povinnosť podľa svojho vzdelania alebo odbornosti povedať svoju mienku o veciach týkajúcich sa dobra Cirkvi, urobiť tak pravdivo, smelo a múdro, stále však s úctou a láskavo. Tento princíp je zakotvený aj v právnych normách Katolíckej cirkvi, v kánone 202 §3 Kódexu kánonického práva.

TOMU, KOHO SA TO TÝKA

Ako prípadný následný krok stále zostáva možnosť v záujme dobra spoločenstva Cirkvi oboznámiť biskupa s  vyjadreniami farára, ktoré sú považované za nesprávne, alebo oboznámiť farára farnosti o vyjadreniach, ktoré by prezentoval farský vikár.

Ak sa posunieme trochu ďalej, môžeme prísť k situácii, že niektorým veriacim môže nevyhovovať štýl, akým kňaz vo farnosti napríklad prednáša homíliu, alebo spôsob, ako pristupuje k veriacim. Takáto situácia je zo strany veriacich ľahšie riešiteľná vo väčších mestách, kde je viac kostolov a viac kňazov.

Veriaci si jednoduchšie vyberú kňaza, ktorého spôsob pastoračných príhovorov alebo komunikácie s veriacimi im viac vyhovuje. Ťažšie to však býva v menších farnostiach, v ktorých táto možnosť nie je.

Všeobecne, a  teda aj v  týchto prípadoch, platí, že je správne, aby boli výhrady najprv komunikované tomu, koho sa týkajú. V duchu spoločnej zodpovednosti a spoločného kráčania, ktorému nás učí prebiehajúci synodálny proces, by sa nám takýto spôsob mal stávať čoraz prirodzenejším.

Odzrkadľuje totiž vyzretosť spoločenstva, jednotlivých osôb aj vzťahov, v ktorých si veriaci uvedomujú svoju zodpovednosť za dobro Cirkvi.

ÚPRIMNÉ VZÁJOMNÉ VZŤAHY

Napokon je tu ešte ďalší pohľad, ktorý tiež netreba zanedbávať. Mohli by sme ho charakterizovať ako snahu byť vo svojich vyjadreniach čo najviac vyvážený a objektívny. K  tomu pomôže konštruktívny dialóg, ktorý objektivizuje to, čo človek intuitívne tuší, ale je ťažké to správne formulovať.

Otvorené, úprimné vzťahy medzi veriacimi vo farnosti a medzi veriacimi a kňazmi sú najlepšia cesta, ako sa navzájom podporovať v spoločnom úsilí o ohlasovanie evanjelia. Bez nich by bolo ťažké naprávať nesprávne spôsoby.