Pri spovedi ideme do Otcovho objatia

Keďže milosť ospravedlnenia hriešnika je celkom v Božej réžii a jej prítomnosť v duši sa nedá dokázať analýzou psychologického zakúšania človeka, nikto zvonka nedokáže stanoviť, ktoré pokánie prinieslo a ktoré neprinieslo skutočné ospravedlnenie a obnovu človeka.

Ani formálne nedokonalý akt pokánia nemusí nutne znamenať jeho invaliditu, zvlášť ak okolnosti zatajenia hriechu sú definované ťažko prekonateľnou psychologickou bariérou.

Povedané však neznamená, že by sa dôraz v procese pokánia mohol jednoducho presunúť na vnútornú ľútosť, robiac tak z vyznania hriechov niečo sekundárne, prípadne ľubovoľné.

VYZNANIE A ZADOSŤUČINENIE

Náuka Tridentského koncilu učí, že sviatosť pokánia, tak ako každá sviatosť, pozostáva z formálneho a materiálneho prvku: „Forma sviatosti pokánia sa nachádza v týchto slovách vysluhovateľa: ‚Ja ťa rozhrešujem...‘ Kvázi matériou tejto sviatosti sú úkony samého kajúcnika, totiž ľútosť, vyznanie a zadosťučinenie.“

Ten istý koncil učí ďalej, že „musia byť prednesené všetky smrteľné hriechy... Je totiž zrejmé, že kňazi by bez poznania skutkového stavu nemohli vykonávať súd a pri ukladaní trestov by ani nemohli zachovať správnu mieru“.

Hoci sú pocity strachu alebo zahanbenia silné emócie, prirodzene patria k pokániu, no žiaduce je dospieť do stavu, keď sa napriek ich prítomnosti penitent zameria aj na radosť z milosrdenstva.

V Košiciach to pápež František zdôraznil mladým, keď na otázku, čo je centrom – hriechy alebo Otec, ktorý odpúšťa všetky hriechy, jeho odpoveď znela: „Otec. Nechodíme na spoveď ako potrestaní, ktorí sa musia pokoriť, ale ako deti, ktoré bežia do Otcovho objatia... Spomeňte si: Nejdem k sudcovi vyrovnať účty, ale k Ježišovi, ktorý ma miluje a uzdravuje. Dajme v spovedi prvé miesto Bohu... Spoveď je sviatosťou radosti.“

PRIJAŤ VŠETKO A ÍSŤ ĎALEJ

Čo sa týka zahanbenia, je vhodné mať na zreteli slová pápeža: „Hanba nie je problém, je to dobrá vec. Ak sa hanbíš, znamená to, že nesúhlasíš s tým, čo si urobil. Hanba je dobré znamenie, ale ako každé znamenie si vyžaduje ísť ďalej. Nebuď väzňom hanby, pretože Boh sa za teba nikdy nehanbí.“

Adrienne von Speyr v tejto súvislosti ponúka viaceré duchovné aj psychologické rady: „Človek ide do spovednice... Možno je v tejto chvíli nervózny a podráždený... Mal by však prijať všetko, s čím sa stretne na ceste do spovednice, aj to, čo sa mu možno nepáči... Toto polotmavé miesto je miestom milosti, miestom samoty a spoločenstva: Cirkev a ja, ja a Cirkev. Pri vstupe do kostola človek mimovoľne zmĺkne, pohltí ho pocit prítomnosti: o to viac, keď vstupuje do spovednice, ktorá je miestom Ducha Svätého a zároveň bázne.“

Na miesto, čas i spôsob spovede je potrebné si zvyknúť, tak ako na všetko posvätné, čím sa vytvára predpoklad na jasné a pokojné vyznanie hriechov.

Slovné vyznanie hriechov garantuje, že akt pokánia je zosobnený, a preto môže pôsobiť uzdravujúco, veď ak v človeku vyhasne schopnosť uvedomiť si vinu, vnútorne zatvrdieva a chorľavie (J. Ratzinger).

PRIAME A NEPRIAME ZAMLČANIE

Zamlčanie hriechu nemusí byť len priame, ale aj nepriame, napríklad keď kajúcnik zľahčuje svoju vinu: „Človek určite nájde ospravedlnenie pre väčšinu svojich hriechov... Milosť spovede je partikulárna milosť, ktorá od človeka nechce nič iné, len aby bol absolútne na strane svojho hriechu. A to sa deje v pravde (ktorá zahŕňa bolesť) a vo viere. Kajúcnik môže vnímať hlas Ducha a odpovedať naň správnym spôsobom len vierou; milosť rozhrešenia sa totiž nevzťahuje na ktoréhokoľvek hriešnika, ale práve na mňa“ (A. von Speyr, Vyznanie, 151).