Prijímanie Eucharistie do rúk

Prijatie Eucharistie do úst, ako aj do rúk je rovnako legitímne. Nejde o novú formu, ktorá by v Cirkvi nikdy neexistovala alebo nemala opodstatnenosť. Skôr by bolo prejavom neznalosti dejín, ak by niekto prijímanie do úst považoval za tradičné, hoci sa stalo bežným až na konci stredoveku.

ZMENY V PRIJÍMANÍ

Slávenie Eucharistie je vrcholným vyjadrením života Cirkvi. Eucharistia je darom samého Krista, o ktorom povedal: „Vezmite a jedzte… Vezmite a pite…“ a „Toto robte na moju pamiatku“.

Jeho konanie pri Poslednej večeri je modelom toho, čo v  kresťanstve dostane názov Eucharistia. Ide teda tak o samotné slávenie – svätú omšu, ako aj o dôsledok slávenia – telo a krv, ktoré sa nám podávajú pri svätom prijímaní.

Všeobecným spôsobom prijímania až do 9. storočia bolo prijatie eucharistického chleba do rúk a vína pitím z kalicha, a to všetko postojačky. Neskôr sa vytváral čoraz väčší rozdiel medzi kňazmi (klerikmi) a laikmi. To sa prejavuje aj na spôsobe prijímania Eucharistie.

Znakom tej doby bolo, že veriaci väčšinou prijímali iba párkrát v roku. Eucharistia sa vnímala najmä ako prítomnosť nekonečného Boha, pred ktorým je možné len kľačať a adorovať ho.

Čoraz menej sa pripomínalo konanie Krista, ktorý pozýva na hostinu, kde sa dáva on sám za pokrm a nápoj. Eucharistia je videná ako „mysterium tremendum“ – teda „hrozivé tajomstvo“.

KONTAKT S EUCHARISTIOU

Takýto teologický posun neviedol len k výhradnému prijímaniu do úst a pokľačiačky, ale napríklad aj k vylúčeniu prijímania pod oboma spôsobmi. Tiež sa značne umenšuje zmysel lámania chleba, ktoré bolo prvotným pomenovaním pre slávenie Eucharistie.

Posúva sa však aj ťažisko toho, v akom kontakte môžu byť veriaci s Eucharistiou. Upúšťa sa čoraz viac od prijímania a rozširuje sa cesta úcty, poklony a obdivovania. Tým sa veľmi zdôrazní ako vrcholný okamih svätej omše takzvané premenenie spojené s pozdvihovaním.

Veriacim sa Eucharistia ukazuje pri vystavení Oltárnej sviatosti aj mimo omše, dokonca môže byť vyložená počas celej svätej omše. Rozvinie sa tiež pojem „duchovného svätého prijímania“.

PROCESIA K PRIJÍMANIU

Liturgia Cirkvi, obnovená po Druhom vatikánskom koncile, potvrdzuje návrat veriacich k sviatostnému stolu Eucharistie. Sú pozvaní, pokiaľ im v tom nič nebráni, aby mali plnú účasť na svätej omši prostredníctvom svätého prijímania. Namiesto postoja kľačiačky sa zvýrazňuje postoj procesie k prijímaniu.

Vyžaduje sa uctenie Eucharistie pred jej prijatím, čo sa v našej krajine robí spoločným úkonom kľačania na slová „Hľa, Baránok Boží…“ Obnovený spôsob prijímania Eucharistie do rúk sa riadi normami, ktoré ho usmerňujú. Z

aoberať sa nimi by bolo, samozrejme, na samostatný článok. Dejiny slávenia a prijímania Eucharistie nám slúžia nato, aby sme sa z nich naučili to najlepšie pre prítomnosť.

VNÚTORNÝ POSTOJ VIERY

Na záver môžeme povedať, že pre obidva legitímne spôsoby prijímania – tak do úst, ako aj do rúk – platí požiadavka vnútorného postoja viery. Vonkajšia forma je potom vedená úctou.

Samozrejme, k obidvom spôsobom svätého prijímania je potrebná primeraná katechéza a výchova. Dobre si to možno uvedomiť aj v tomto období, keď sa konajú slávnosti prvého svätého prijímania detí.