Rozhrešenie je najväčší dar

Kňazom som už tridsať rokov. Za toto obdobie mojou spovednicou prešli už tisíce penitentov – toľko stretnutí a každé bolo iné. Nespočetné ľudské príbehy, do ktorých som bol prostredníctvom tejto služby vtiahnutý.

Som tiež človek, ktorý sa pravidelne spovedá. Aj z tejto strany mám spovedí už za sebou teda veľmi veľa. Boli a sú to stretnutia s mnohými kňazmi, mladými či starými, prísnymi aj zhovievavými, sympatickými i nepríjemnými.

U koľkých spovedníkov som bol, toľko ľudských pováh som stretol. Chcem tým naznačiť, že sviatosť zmierenia je o stretnutí. A to nielen s milosrdným Bohom, ale aj s človekom, ktorý ho zastupuje.

Kajúcnika prijímať láskavo

Cirkev povzbudzuje spovedníkov, aby nezabúdali na to, aký dôležitý je ľudský faktor pri vysluhovaní sviatosti zmierenia.

Pripomína to aj jeden z najnovších dokumentov Svätej stolice na tému sviatosti zmierenia: Znovuobjaviť „Obrad pokánia“. Pobáda kňazov k tomu, aby kajúcnika prijímali láskavo a na „úvod ho primeraným spôsobom pozdravili“.

Pamätám sa na jednu spoveď, na začiatku ktorej sa ma spovedník opýtal na meno, a potom ma ním oslovoval. Táto spoveď mi pomohla otvoriť dvere „miestností“, do ktorých som už dávno nevošiel, a za ten čas sa tam stihlo nahromadiť veľa prachu.

Spomenutý vatikánsky dokument hovorí o tom, že úlohou samotného prijatia je vzbudiť v kajúcnikovi dôveru. Mnohí vieme, aké neľahké je neraz ísť na sviatosť zmierenia.

„Preto by kňaz mal prichádzajúceho človeka prijať s tým istým postojom, s akým otec prijíma márnotratného syna (porov. Lk 15, 11 – 32). Kňazi sa majú pripravovať na vykonávanie tejto služby s vedomím, že zastupujú Krista, ktorý nám v tomto podobenstve odhaľuje tvár nebeského Otca, ktorý vystrojí hostinu a raduje sa z každého, kto sa k nemu vracia,“ čítame v dokumente Znovuobjaviť „Obrad pokánia“.

Aj takáto je možnosť

Žiaľ, môže sa stať, že vo sviatosti zmierenia toto prijate chýba a kňaz sa správa viac ako sudca než ako otec. Nežnosť milosrdného otca, ktorú čaká penitent, vystrieda podráždenosť a neochota cirkevného úradníka. ň

Čo robiť v takej situácii? Keď ma kňaz nevie patričným spôsobom prijať, tak sa ja snažím prijať jeho. Prijatie „nemilého“ kňaza môžem urobiť súčasťou môjho pokánia. My kňazi máme ako všetci ostatní svoje povahy, lepšie alebo horšie dni, zdravotné problémy a tak ďalej.

Podobne ako na fungovanie každého človeka vplýva duševno-telesný stav, tak pôsobí aj na kňaza. Áno, máme právo očakávať od spovedníka plné nasadenie, predsa v spovednici je in persona Christi, ale nezabúdajme, že sme krehké bytosti vystavené rôznym vplyvom.

Pamätám si na svedectvo človeka, ktorého nervózny kňaz poslal preč zo spovednice len preto, lebo mu začal zvoniť mobil. Musel hľadať iného spovedníka a našiel takého, ktorý ho veľmi oslovil. Keby nebolo tejto nepríjemnej situácie, možno by sa nikdy nestretli.

Často sa mi stáva, že pri odchode zo spovednice, ponáhľajúc sa na svätú omšu, ma ešte osloví penitent s prosbou o spoveď. Väčšinou súhlasím, ale upozorňujem, že musíme byť vecní, aby sa nemeškalo so začiatkom svätej omše. A vtedy môže dôjsť k „strohému vypočítavaniu pochybení“.

Nechcem ospravedlňovať naše kňazské nedostatky, ale skôr chcem povzbudiť, aby sme sa aj nad ne vedeli povzniesť.

Svätý apoštol Pavol v Liste Rimanom píše: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky?“ (Rim 8, 35). Nikto nás nemôže vzdialiť od Krista, od jeho Cirkvi, od jej sviatostí. Ani nervózny, ani nesympatický, ani hriešny kňaz. Aj zlá skúsenosť nás môže posunúť ďalej.

Vo sviatosti zmierenia sa nám dostáva Božieho odpustenia. To prichádza vo sviatostnom rozhrešení, ktorého platnosť si vyžaduje zo strany kajúcnika úprimnú ľútosť.

Všetkých penitentov povzbudzujem k tomu, aby sa napriek takým či iným skúsenostiam s kňazmi v spovednici vždy sústredili na samotné rozhrešenie. Ostatné okolnosti nepochybne ovplyvňujú naše prežívanie sviatosti zmierenia, avšak v porovnaní s darom rozhrešenia sú vždy sekundárne.