Siahnuť si na život je v závažnom rozpore s pravou láskou

Samovraždu definujeme ako násilné zničenie vlastného života, cieľavedome vyvolané samotným subjektom tak, že on sám vykoná alebo zanedbá nejaký skutok, prípadne o to požiada iného (asistovaná samovražda).

Vlastná smrť ako vedľajší efekt pri takzvanom skutku s dvojitým účinkom nespadá do kategórie samovraždy, pretože smrť nie je priamo chcená, ale iba trpená, ako nevyhnutné zlo, ktoré vyplynie priamo zo skutku. Ide napríklad o skutok záchrany iného, keď človek vážne riskuje svoj život a pritom zomrie.

Historické súvislosti

V starom Grécku niektoré filozofické školy samovraždu odsudzovali, iné ju považovali za dovolenú. Motivácia odsúdenia však bola poplatná prevládajúcej koncepcii spoločnosti: ak bol jednotlivec podriadený „polis“, samovražda sa považovala za útek od úloh a povinností voči spoločnosti.

Naopak, v rímskom svete prevládal názor, že samovražda je dovolená. Aj v moderných dejinách bolo nemálo filozofov, ktorí ju považovali nielen za dovolenú, ale dokonca za posledný a zároveň najvyšší prejav slobody jednotlivca.

Postoj Katolíckej cirkvi je najlepšie vyjadrený v Katechizme Katolíckej cirkvi: „Samovražda protirečí prirodzenej náklonnosti človeka zachovať si a udržiavať svoj život. Je v závažnom rozpore s pravou láskou k sebe samému. Zároveň uráža lásku k blížnemu, lebo neprávom pretŕha putá solidarity s rodinným a národným spoločenstvom a s ľudskou spoločnosťou, voči ktorým máme záväzky. Samovražda protirečí aj láske k živému Bohu“ (KKC, 2281).

Ide teda o jasné vyjadrenie a zdôvodnenie, že vzhľadom na matériu skutku je samovražda veľmi vážnym previnením, čiže ťažkým hriechom. Kódex kánonického práva z roku 1917 vyslovene žiadal odopretie cirkevných pohrebných obradov tým, ktorí s uváženým rozhodnutím spáchali samovraždu.

Treba si všimnúť, že už aj tu sa uvádzalo slovné spojenie „s uváženým rozhodnutím“. V súčasne platnom Kódexe kánonického práva sa už táto klauzula neuvádza. Neznamená to však zmenu postoja k samovražde.

Zodpovednosť

Pri morálnom hodnotení samovraždy však treba zdôrazniť, že ide o ťažký hriech, a to vzhľadom na matériu skutku. To znamená, bez ohľadu na osobu samovraha a čo sa týka matérie hriechu, keď do úvahy neberieme úmysel a subjektívne uvedomenie si skutku.

Každý ťažký hriech musí spĺňať tri podmienky: vážna vec (takzvaná matéria hriechu), dobrovoľnosť (rozhodnutie vôle, čiže úmysel) a vedomosť (úkon rozumu). Subjektívna zodpovednosť samovraha, a teda aj morálna pripočítateľnosť skutku môže však byť značne ovplyvnená viacerými faktormi, najmä psychickým stavom.

Vďaka psychológii a psychiatrii sa značne zmenil postoj ku konkrétnym osobám, ktoré si vzali život. Na každého sa môžeme pozerať cez prizmu dvoch hlavných kritérií. Po prvé, či bol človek skutočne plne zodpovedný za svoj skutok.

To je otázne, ak napríklad dotyčný trpel nejakou psychickou chorobou, prežíval úzkostné stavy alebo depresie a podobne. Dá sa hovoriť o istej analógii s právnou terminológiou – predpokladáme nevinu (prezumpcia neviny) – pokiaľ sa nepreukáže opak.

Druhé kritérium je, že posudzujeme samovraždu nie ako izolovaný skutok, ale v celkovom kontexte života a životného štýlu. Ak napríklad ide o človeka, ktorý sa hlásil k vyšším hodnotám a žil v zásade správnym životom, treba sa prikloniť k hypotéze, že sú neznáme faktory, ktoré ho robia nie plne zodpovedným za také vážne rozhodnutie v kontraste s jeho životným presvedčením.

Naopak, keď niekto žije životom, kde niet miesta pre Boha a vyššie hodnoty, presahujúce rámec materiálneho a zmyslového sveta, alebo dokonca vyznáva nihilistický životný štýl, je pravdepodobnejšie, že je plne zodpovedný za svoj čin.

Zomrieť prirodzenou smrťou na rozdiel od samovraždy znamená súhlasiť s volaním Pána a navrátiť mu život, ktorý sme dostali ako správcovia a ktorý Boh prijme, aby ho obnovil pri vzkriesení. Ježiš bol podriadený Otcovi. On mu určil čas, v ktorom mal zanechať svet a vrátiť sa k nemu. Aj učeník Ježiša Krista rešpektuje hodinu, ktorú mu určil Otec.