Sila príhovornej modlitby

 Je skvelé, ak je modlitba autentická. Taká bola aj modlitba Ježišova, keď sa v Getsemanskej záhrade modlil k Otcovi, aby odňal od neho kalich utrpenia.

No v tomto duchovnom zápase, v ktorom si vylial svoje srdce pred Otcom, neprestal túžiť po tom, aby jeho pokrmom do posledného dychu zostalo plniť Otcovu vôľu. To platí o modlitbe za seba i za potreby našich bratov a sestier.

„Neste si vzájomne bremená“

Človek, v ktorom sa stretáva dôvera v Božiu dobrotu s láskou k blížnemu, nedokáže ostať pasívnym. Taký človek sa ponára do tajomstva Kristovho tela, kde jednotlivo sme údmi navzájom prepojenými putami spolupatričnosti. Takto sa človek pripodobňuje Kristovi, ktorý so záujmom a súcitom kráčal po tejto zemi.

Takýto človek prijal Ježišovu výzvu stať sa milosrdným Samaritánom a blížnym núdznemu, ako na to vyzval Ježiš znalca zákona (porov. Lk 10, 37).

Tí, ktorí sa takto zaangažujú do boja za dobro druhého, napĺňajú výzvu, ktorú apoštol Pavol adresoval Cirkvi v Galácii: „Neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon“ (Gal 6, 2). Nakoniec ide o skutok lásky, ku ktorej nás zaväzuje prikázanie lásky.

Trojaké vyznanie

Pri zmierňovaní utrpenia vo svete – v konkrétnych činoch lásky, ku ktorým modlitba príhovoru za blížneho bezpochyby patrí – robíme trojaké vyznanie. Po prvé vyznávame Božiu zvrchovanosť. Totiž, že Boh môže a chce dobro človeka.

Potom vyznávame, že sme autentickými učeníkmi Ježiša Krista, ktorý sedí po pravici Otca a prihovára sa za nás – a my máme podiel na jeho poslaní. Napokon, že sme mužmi a ženami, ktorých poháňa Kristova láska, pretože nie sme ľahostajní voči bolesti, utrpeniu a neistote blížneho.

Boží zámer ostáva tajomstvom

V samotných evanjeliových rozprávaniach je veľa príkladov, ako Ježiš uzdravoval ľudí, ktorí boli chorí a trpeli. Dokonca ocenil snahu priateľov, ktorí cez strechu priniesli svojho blížneho (porov. Mk 2, 3n). Bolo by ale nedôsledné myslieť si, že Ježiš počas svojho pozemského účinkovania uzdravil každého.

Aj napriek početným zázrakom, ktorými nebeský Otec potvrdzoval autoritu svojho Syna, ostalo veľa malomocných, chromých, slepých. Rovnako aj pri rybníku Betsata, kde na uzdravenie čakalo množstvo chorých, slepých, chromých a ochrnutých, bol uzdravený len jeden (porov. Jn 5, 1 – 15).

Ježiš na začiatku svojho verejného účinkovania, keď sa zapísal ako divotvorca, ktorý uzdravil mnohých, po modlitbe v ústraní odpovedá učeníkom, aký je skutočný cieľ jeho poslania: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel“ (Mk 1, 38).

Podobne aj apoštol Pavol na vlastnom tele zažíval rovnakú skúsenosť.

On v Kristovom mene konal zázraky, dokonca prinavrátil dych života chlapcovi v Troade (porov. Sk 20, 9n), no keď sám požiadal Ježiša, aby odstránil to, čo nazval „ostňom v tele“, dostal odpoveď: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12, 8 – 9).

Pavol sa tiež v Liste Timotejovi zmieňuje o svojom spolupracovníkovi, ktorého opustil pre chorobu: „Trofima som nechal chorého v Miléte“ (2 Tim 4, 20).

Príklad zo života

Poučná je aj skúsenosť Chiary Corbellovej-Petrillovej a jej manžela Enrica. Po pôrode dvoch detí, ktoré zomreli len pár minút po narodení, im Pán udelil radosť z počatia zdravého Francesca. V tehotenstve jej diagnostikovali rakovinu.

Chiara sa rozhodla začať s liečbou až po pôrode, aby zachránila svoje dieťa. Hneď po pôrode Chiara podstúpila liečbu. Tá jej však nepomohla. Františkánsky brat Vitus na jej pohrebe povedal: „Po tom, ako sa ukázalo, že už pre ňu niet lekárskej pomoci, Chiara prosila Pána o zázrak.

Nie však o zázračné uzdravenie, ale o pokoj a silu na prežívanie chvíľ utrpenia a bolesti.“ V tomto období tiež uisťovala svojho manžela Enrica slovami: „Pre svet je väčším svedectvom príklad starostlivého otca než uzdravenie chorej ženy.“

Chiara umrela v povesti svätosti 13. júna 2012. Jej životný postoj je veľkou inšpiráciou pre mnohých hľadať Božiu slávu vo svojom živote. Jej príklad je len jedným z mnohých, ktoré poukazujú na to, ako v tých najlepších úmysloch a najprajnejších modlitbách potrebujeme ostať otvorenými na Boží zámer