Skutkami preklínania a zlorečenia ideme proti samému Bohu

Ak takýto cieľ – ublížiť druhému – chce človek dosiahnuť pomocou diabla, ide o závažné previnenie nielen proti človeku, ale aj proti Bohu, pretože sa koná zvyčajne pri mágii, cez tretiu osobu (čarodejníka, veštca, mága). Spája sa tu nenávisť človeka s okultnými praktikami čarodejníka a nenávisťou zlého ducha.

Preklínať znamená ísť proti Bohu

Ak sa pri preklínaní obraciame na Boha, aby niekomu spôsobil zlo, tak ideme proti nemu samému, lebo on je Láska a niet v ňom nijakého zla. Ak to robíme pri mágii, tak sa vlastne pokúšame ovládnuť Božiu moc.

Ak to robíme mimo mágie, tak odporujeme Božej úcte tým, že sa dovolávame jeho mena pri zvolávaní zla na niekoho. Katechizmus Katolíckej cirkvi o tom hovorí, že „preklínania, do ktorých sa vkladá Božie meno bez úmyslu rúhať sa, sú neúctivosťou voči Pánovi.

Druhé prikázanie zakazuje aj používanie Božieho mena pri mágii. Božie meno je veľké tam, kde sa vyslovuje v zhode s veľkosťou Božej velebnosti. A tak Božie meno je sväté tam, kde sa vyslovuje s úctou a s bázňou neuraziť ho“ (KKC, 2149). Zlorečenie znamená slovami priať zlo druhému.

Je to opak dobrorečenia, dobropriania, žehnania. O požehnávaní hovorí katechizmus, že je to „božská činnosť, ktorá dáva život a ktorej prameňom je Otec. Jeho požehnanie je zároveň slovo i dar (po latinsky bene-dictio, po grécky eu-logia, doslovne ,dobro-rečenie‘).

Ak sa tento výraz aplikuje na človeka, znamená adoráciu a odovzdanie sa svojmu Stvoriteľovi vo vzdávaní vďaky“ (KKC, 1078). Požehnávaním teda zvolávame Božiu pomoc, priazeň, ochranu. Zlorečením (po latinsky male-dictio) zvolávame zlo, nešťastie.

Na začiatku bolo Božie požehnanie

Katechizmus ďalej hovorí: „Už na začiatku Boh požehnal živé bytosti, predovšetkým muža a ženu. Zmluva s Noemom a so všetkými živými bytosťami toto požehnanie plodnosti obnovuje, a to napriek hriechu človeka, pre ktorý je zem ,prekliata‘.

Ale počnúc Abrahámom Božie požehnanie preniká do ľudských dejín, ktoré smerovali k smrti, aby ich znovu pozdvihlo k životu, k jeho prameňu; vierou ,otca veriacich‘, ktorý dostáva požehnanie, sa začínajú dejiny spásy“ (KKC, 1080). Zlorečením sa zas, naopak, začínajú dejiny zla, hriechu.

A história je, žiaľ, veľmi bohatá na tragické skutočnosti vojen, pogromov, holokaustu, genocíd, terorizmu, ktoré potvrdzujú, že od nenávistných slov je k nenávistným skutkom veľmi blízko.

„Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah,“ hovorí svätý Ján (1 Jn 3, 15). Lebo ten, kto nenávidí, si vlastne praje, aby ten druhý neexistoval.

Od myšlienok k slovám a skutkom

Môže sa stať, že v našom zlorečení, prianí zla druhému, je vlastne skrytý úmysel, aby sa ten druhý spamätal alebo aby si na základe nešťastia, ktoré sa mu stane, uvedomil, že koná zlo a spôsobuje nešťastie druhému.

Alebo sme natoľko bezmocní, že si prajeme rovno jeho smrť jednoducho preto, aby viac neškodil – nám alebo druhým. Sväté písmo však hovorí, že Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil (porov. Ez 33, 11).

A o takomto úmysle, ktorý by sa mohol zdať vlastne dobrým, katechizmus hovorí, že „je nesprávne hodnotiť morálnosť ľudských činov, berúc do úvahy len úmysel, ktorý k nim dáva podnet, alebo len okolnosti (prostredie, spoločenský tlak, prinútenie alebo nevyhnutnosť konať), ktoré tvoria ich rámec.

Sú činy, ktoré samy osebe a samy v sebe, nezávisle od okolností a úmyslov, sú vždy závažne nedovolené vzhľadom na svoj predmet; napríklad zlorečenie a krivá prísaha, vražda a cudzoložstvo. Nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro“ (KKC, 1756).

Margaret Thatcherovej sa pripisuje výrok: „Dávajte si pozor na myšlienky, pretože sa z nich stanú slová. Dávajte si pozor na slová, pretože sa zmenia na činy.

Dávajte si pozor na činy, lebo sa z nich stanú zvyky. Dávajte si pozor na zvyky, pretože sa stanú vaším charakterom. A dávajte si pozor na svoj charakter, lebo sa stane vaším osudom. Staneme sa tým, čo si myslíme.“