Skutky lásky sú liturgiou Bohu

Už prví kresťania sa stretávali aj z dôvodu služby blížnym. Prinášali so sebou „nadbytok“ – peniaze, šaty, jedlo, ktoré biskup po bohoslužbách rozdelil núdznym. Teda kult mal vždy aj sociálny charakter. 

Ak sa niektorý veriaci dozvedel o prípade núdze, mal to oznámiť biskupovi a podľa možnosti aj ponúknuť pomoc. Biskup nemal predstierať, že dáva zo svojho, ale mal chudobnému povedať, komu sa má poďakovať za podporu.

LEITURGIA, MARTYRIA, DIAKONIA

Preto keď o starovekých kresťanoch čítame, že svoje imanie „rozdali chudobným“, máme tomu rozumieť tak, že ho odovzdali cirkevnej vrchnosti pre chudobných. Niektoré vdovy vypomáhali pri kostole a starali sa aj o chudobných, na Východe ich nazývali diakonisami.

Od Hypolita sa dozvedáme o matricularii, to znamená, že Cirkev v Ríme okolo roku 190 mala presný zoznam svojich vyznávačov, ktorí bolí odsúdení na nútené práce na Sardínii, a posielala im pravidelnú podporu. V roku 251 mala 1 500 matrikových chudobných a pápež Kornel píše, že prostriedky vystačili pre všetkých.

Z týchto faktov vidieť, že kresťanská spiritualita nie je individualistická, ale prežívaná v spoločenstve veriacich, po grécky ekklesía, čo znamená Cirkev. Inštitúcia Cirkvi má tri základné úlohy: po prvé leiturgia – chváliť Boha, po druhé martyria – svedčiť o Bohu, učiť, evanjelizovať, a po tretie diakonia – slúžiť.

SLUŽBA JE TAKÁ ISTÁ HODNOTA

Niekto by si mohol pomyslieť, že sociálna činnosť je až na treťom mieste. Predchádzajúci pápež Benedikt XVI. nás z tohto omylu vyvádza tým, že v 22. bode encykliky Deus caritas est (2005) použil výraz „tak isto“. 

Ako sa v prvotnej Cirkvi horlivo ohlasovalo evanjelium, ako sa vysluhovali sviatosti, „tak isto“ sa prejavovala láska voči chudobným, vdovám, väzňom a chorým. Kult a  sociálna činnosť sú na jednej úrovni.

Modliť sa v kostole či vysluhovať sviatosti je taká istá svätá vec ako diakonia, služba lásky v každodennej činnosti – podať pohár núdznemu, podeliť sa s niekým o to, čo je potrebné, darovať svoj úsmev a tak ďalej. Kresťanstvo povýšilo každodennú službu a lásku na to, čo má hodnotu v Božích očiach.

Povýšilo a posvätilo. Každodenné skutky nie sú len dodatkom, je to druh modlitby, liturgie, ktorú vykonávame, keď slúžime druhým ľuďom. Preto je výraz „tak isto“ veľmi dôležitý.

Z tejto cirkevnej praxe vyrástla spiritualita Vincenta de Paul (1580 – 1660), ktorý napísal: „Službe chudobným treba dať prednosť pred všetkým a treba ju preukázať bez meškania.

Keď teda chudobný potrebuje v čase modlitby liek alebo pomoc, choďte spokojne k nemu, urobte, čo treba, a obetujte to Bohu, ako keby ste sa modlili, lebo nezanedbáva Boha ten, kto kvôli Bohu od neho odchádza.“ Aký dosah bude mať utečenecká kríza na náš život, na to nevie odpovedať nikto.

Nevedia to ani politici, ani ekonómovia, ani prognostici. Isté je len to, že pomoc utečencom je pre nás výzvou na osobnú angažovanosť. Nemám v moci to, čo robia ľudia v Moskve alebo na Ukrajine, ale mám v moci svoje rozhodovanie pre službu a obetavosť, ktoré sú základnou črtou kresťana.