Sloboda spolu so zodpovednosťou
Nadobudla som vek dospelosti, 18 rokov. Ako to mení môj vzťah s rodičmi? Musím sa nimi ešte riadiť alebo som aj v tomto slobodná?
LENKA, VÝCHODNÉ SLOVENSKO
Sloboda dospievajúceho je aj prijatím zvyšujúcej sa zodpovednosti za vlastný život. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com
Dosiahnutie plnoletosti je významný medzník v živote mladého človeka. Ak sa spýtame starších, či s oslavou osemnástych narodenín prišlo k subjektívnemu prerodu z dieťaťa na dospelého človeka, spravidla sa pousmejú. Pocitovo a ani navonok sa veľa nezmenilo.
„Osemnástnici“ poväčšine študujú na strednej škole, bývajú u rodičov a ani zďaleka nie sú ekonomicky nezávislí. Často ich čaká ešte niekoľko rokov štúdia, ktoré môžu byť akýmsi moratóriom prijatia životného záväzku v podobe stabilnej práce či založenia rodiny, respektíve predĺžením „detstva“.
ČO JE SLOBODA
Schopnosť uvažovať o viacerých alternatívach životnej reality spolu s procesom postupného oslobodzovania z väzby na rodinu posilňuje u adolescenta vedomie autonómie. Rodičia sú zasa pozývaní k tomu, aby sa postupne naučili pozerať na dospelé dieťa „novými očami“.
A to nielen cez prizmu slobody, ale predovšetkým z hľadiska ich zvyšujúcej sa zodpovednosti za vlastný život. Pri hľadaní odpovede na položenú otázku je nevyhnutné krátke zamyslenie nad významom pojmu sloboda. Dospievajúci ju neraz chápu ako bezhraničnosť.
Stav, keď nie som ničím a nikým limitovaný a môžem si užívať život bez obmedzení. Takáto „sloboda“ by však bola skôr anarchiou a dôkazom istej nezrelosti.
Známy viedenský psychiater a zakladateľ logoterapie Viktor Frankl považuje slobodu za základný atribút ľudskej existencie a pripomína, že musí kráčať vždy ruka v ruke so zodpovednosťou.
OTVORENÝ ROZHOVOR
Ďalším stupienkom na ceste k zrelosti je zaujatie postoja k tomu, čo si človek sám v živote nevybral (napríklad rodina, neprijatie na vysnívanú školu či zdravotné problémy).
Niektorí mladí pociťujú ako krivdu, ak ich rodičia stále vnímajú ako deti, vyžadujú poslušnosť a svoju autoritu potvrdzujú príkazmi a zákazmi.
Aj pre samotných rodičov je neraz ťažké prestrihnúť pomyselnú pupočnú šnúru a pustiť svojho potomka „do sveta“, v ktorom sa môže zraniť, zablúdiť či dokonca opustiť hodnoty, ktoré mu odmalička vštepovali.
V tomto prípade je namieste rozhovor, keď mladý človek otvorene a bez emócií vyjadrí, čo prežíva, aké má túžby, a súčasne prejaví ochotu prijať na seba záväzky, ktoré zo spoločného rodinného života vyplývajú.
Rozhovor by mal prebiehať v atmosfére vzájomného rešpektu a tolerancie, čo si ale vyžaduje zrelosť na oboch stranách.
OSOBNÝ PRIESTOR
Čo však robiť, ak sa mladý človek cíti obmedzovaný až natoľko, že sa mu zdá nemožné prebrať zodpovednosť za vlastný život? Práve za takýchto okolností môže byť výzvou odhaliť osobný priestor slobody, ktorý existuje aj v extrémne nepriaznivých podmienkach.
Frankl upozorňuje, že aj z kameňov, ktoré nám život hádže do cesty, je možné postaviť katedrálu. V obmedzených a nepriaznivých podmienkach, ktoré vlastnými silami nedokážeme zmeniť, neraz vznikajú veľké veci.
Práve prevzatím zodpovednosti za vlastné činy a postoje preberá dospievajúci autorstvo vlastného života a postupne sa stáva legitímnym členom sveta dospelých.