So zlom sa nekoketuje

Cieľ klasických rozprávok a príbehov podávaných deťom bol vo svojej podstate jasne definovaný a až pozoruhodne rovnaký odjakživa až podnes vo všetkých krajinách sveta.

Rozprávka mala byť cestou, ako nadviazať blízky kontakt s dieťaťom, citovo ho uspokojiť a v láskavej atmosfére dôverného vzťahu mu predkladať vízie na rozvoj fantázie, podnety na uvažovanie, podklady na formovanie charakteru.

Vybavme si základné rozprávky z detstva: Plnenie dobrých rád rodičov či iných bytostí sa vypláca, odvaha ísť do sveta a vziať slobodne vlastný život do rúk prináša osoh (častý typ otec a traja synovia...), žičlivosť a pozitívny pohľad na život sú kontrastom k negativizmu, ktorý vedie ku skaze, námaha a pomoc blížnemu prináša odmenu (Zlaté dukáty v Choči).

Pravdivosť, pokora a skromnosť vyhrávajú (Popoluška). Najväčší osoh (premenu na zlato) prináša láska a úsilie vnášať do prejavov života porozumenie.

ŽIVOTNÁ PRAVDA

V rozprávkach natrafíme na konflikty alebo drámy, na mnohé skutočnosti života, ktoré napokon môže rozriešiť len vyššia moc – kráľ. Aj to je veľká životná pravda, zakotvená rovnako v klasickej dráme po stáročia už od staroveku.

Tisíce foriem vytvorených fantáziou ľudu či autorskou tvorbou malo za cieľ zašifrovať pravdu do príbehu. Rozprávka ako forma pre deti zvelebuje dobro, trestá nenávisť, víťazí v nej túžba po kráse, dobre a spravodlivosti. Hrdinami sú odvážni mladíci, rozvážni starci či múdre stareny.

Preto v blízkom a citovo naplnenom vzťahu chceme rozprávkou navádzať dieťa, aby ocenilo múdrosť, kreativitu, premýšľanie, silu hrdinu.

ZÁMER ROZPRÁVKY

V klasickej rozprávke sú kritériá jasné. Nadprirodzené bytosti – záškodníci sú v postavách vodníkov, čarodejníkov a zlých duchov a človeku pomáhajú škriatkovia, víly, princezné, ktoré majú tiež jasne definované vlastnosti. Víťazí napokon dobro a vždy je to nádej na prekonanie smrti.

Klasická rozprávka deti uspokojuje, rady ju počujú a prijímajú, veď majú neskazené vnútro a svedomie, oceňujú dobro. Jej zámerom nie je dosiahnuť sympatie u postáv s negatívnymi črtami, ktoré konajú zlo. Nemala by mať ani zámer pobaviť čitateľa na čomkoľvek a za každú cenu.

V tomto smere možno nájsť tiež veľa zlého v klasických ľudových rozprávkach, ale v súčasnosti sme oveľa častejšie svedkami rozprávania, ktoré dokáže vytvoriť v človeku prečudesné pocity zmiešanej nevôle so sympatiou k hlavnému hrdinovi. Mali by sme si uvedomovať, že tento trend neprospieva duševnému zdraviu detí.

DEFINOVAŤ POCIT

Zmiešanosť sympatie a nevôle je podstatou rozporuplných pocitov diváka – a sám si ani nevie jasne zadefinovať, čo vzbudzuje tento pocit. Tak ako mladí v puberte nevedia presne povedať, čo vlastne cítia.

Vždy je vhodné dať zelenú fantázii a forme len potiaľ, pokiaľ je iba spôsobom vyjadrenia skutočností, nie zásahom do podstaty vecí, zmenou vždy platných kritérií, pravidiel a hodnôt.

Ak dieťa nebolo vedené k hodnotovému rozlišovaniu, ak nedostalo primeraný pokrm v ranom detstve, nečudujme sa, že počas dospievania nemá hranice a končí s neurózou.

Výroky týchto detí znejú: „Sme slobodní, môžeme si robiť so životom, čo chceme... Ja sa chcem cítiť zle“. So zlom sa nekoketuje. Je reálne a jeho podpisy sú, žiaľ, veľmi čitateľné.