Spása je ponúknutá všetkým ľuďom

Vo všeobecnosti môžeme konštatovať, že všetko je zamerané na spásu človeka. Jednako i to, že pre univerzálnosť hriechu každý z ľudí potrebuje spásu. Je však jeden jediný, od ktorého spása prichádza a kto ju môže darovať – a tým je nenahraditeľný Boh.

Dušan Argaláš 22.12.2020
Spása je ponúknutá všetkým ľuďom

Syn Boží prišiel na svet, aby nás spasil. Sú náboženstvá, ktoré Ježiša Krista ako Božieho Syna a Spasiteľa neuznávajú. Môžu byť aj títo ľudia spasení?

Anton, Brezno

Otázka je síce krátka, avšak svojím obsahom by vyplnila celý vysokoškolský semester (na témy z kristológie, soteriológie, religionistiky a podobne). Osobitne v našich časoch, keď ľudia veľa celosvetovo cestujú, pričom čoraz viac pribúda rozmanitých manželstiev alebo keď spoznávame krajiny, v ktorých vedľa seba existujú svetové náboženstvá – tak toto mnohé dáva opodstatnenosť predloženej otázke.

Spása je darovaná osobitne vďaka vykupiteľskému dielu Božieho Syna Ježiša Krista. On je jediný, definitívny a univerzálny Spasiteľ a Vykupiteľ (porov. Dominus Iesus).

Cirkev je prostredníčkou a cestou

Na všeobecnú službu sprostredkovania spásy bola Kristom ustanovená Cirkev, ktorá je prostredníčkou a cestou k spáse. Toto presvedčenie sa v dejinách prejavilo v často opakovanom vyjadrení, že „mimo Cirkvi niet spásy“. Je to z dôvodu, že Cirkev, keďže vysluhuje sviatosti, má plnosť prostriedkov spásy a tie sú na spásu nevyhnutne potrebné.

Reálny pohľad na svet nám však - ako uvádzate vo svojej otázke - ukazuje, že sú ľudia a iné svetové náboženstvá, ktorým toto naše katolícke presvedčenie nie je vlastné. A preto sa pýtate, či aj takíto ľudia môžu byť spasení. Už Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) sa snažil dať na to odpoveď, ktorú vo svojom učení prebral i Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC).

Ten sa zmieňuje, že toto tvrdenie o Cirkvi sa „nevzťahuje na tých, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú Krista a jeho Cirkev. Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale s úprimným srdcom hľadajú Boha a pod vplyvom milosti sa snažia skutkami plniť jeho vôľu, poznanú hlasom svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu“ (LG 16; KKC 847).

Spásu môže darovať jedine Boh

Učenie Druhého vatikánskeho koncilu vo vzťahu k nekresťanským náboženstvám pramení z postoja, že „Katolícka Cirkev nič nezavrhuje z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté“ (Nostra aetate 2).

Na základe tohto postoja sa uskutočnili viaceré medzináboženské stretnutia. A za ich biblický základ sa nejedenkrát prezentovala poklona mudrcov od východu novonarodenému Mesiášovi v Betleheme (porov. Mt 2, 1 - 12).

Na základe tejto krátkej perspektívy dejín spásy dovoľujem si odpoveď na otázku zhrnúť Katechizmom Katolíckej cirkvi. Ten nás učí, že pre tých, čo nespoznali ešte evanjelium, je na ich spásu potrebné žiť podľa úprimného svedomia a zachovávať prirodzený zákon (porov. KKC 2036).

Toto je teda katolícky pohľad vo vzťahu k možnej spáse ľudí nevyznávajúcich Ježiša Krista ako Božieho Syna a Spasiteľa. Opiera sa zhodne o vyjadrenie zo Svätého písma, že Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4; KKC 851).

Tento náhľad nám dovoľuje teda dúfať, že pre každého (vrátane nenarodených a nepokrstených detí) jestvuje taktiež cesta a spôsob, ako túto spásu nadobudnúť (porov. KKC 1261). Vnímame však, že niektoré cesty k viere a spáse pozná len Boh (porov. KKC 848) – on je totižto jediný, kto spásu môže darovať.