Tajomné odmietnutie Ježiša

Ježišova odpoveď učeníkom skutočne zaráža nielen vás, Juraj, ale každého poslucháča vedie k hlbšiemu premýšľaniu o Ježišovom kázaní a živote.

Najskôr pár slov ku kontextu záhadného výroku: zaznel vo štvrtej kapitole Markovho evanjelia s piatimi podobenstvami, a to hneď po prvom podobenstve o rozsievačovi, ktoré vyzvalo ľudí v zástupe efektívne počúvať Ježišovo slovo (porov. Mk 4, 1 – 9). Ježiš následne podobenstvo alegoricky vysvetlil, ale už len svojim učeníkom (porov. Mk 4, 13 – 20).

Alegorickosť spočíva v tom, že štyri typy obsievanej pôdy objasnil cez štyri postoje ľudí k počutému Slovu. Úspešní sú tí, čo spolupracujú s Bohom, Božie slovo si vypočujú, v srdci si ho osvoja a životom i skutkami zúrodnia.

Význam podobenstiev

Učeníci sa hneď po prvom podobenstve pýtali Ježiša na význam podobenstiev: „Keď bol potom sám, tí, čo boli okolo neho s Dvanástimi, pýtali sa ho na podobenstvá“ (Mk 4, 10). Ježiš im odpovie tým záhadným výrokom, ktorý si objasňujeme.

Učeníci sú okolo Ježiša, oni sú akoby vnútri, ostatní v zástupe bez Ježiša zostali vonku. V čase písania evanjelia okolo roku 70 sa delenie na ľudí „dnu a vonku“ historicky vzťahovalo na Ježišových stúpencov, oni boli vnútri, vo vzťahu s ním a práve ich synagógy vytláčali zo svojho stredu. Im záhadný výrok Ježiša osvetľoval v novej situácii ich ťaživú situáciu.

Otázka učeníkov o význame podobenstiev však prekvapuje. Veď Ježiš používal podobenstvá veľmi často. V troch evanjeliách – okrem Jánovho – ich rátame viac ako 70. Chcel nimi priblížiť tajomstvo Bo­žieho kráľovstva. Teraz sa to však učeníkom javí, akoby podobenstvá mali samotnú vec zatajiť a zostať tajomnými hádankami.

Podobenstvo (v gréčtine parabolé) označuje poučný obrazný výrok (hebrejsky mašál) alebo dlhší príbeh v zmysle rozvinutého prirovnania z prírody či zo spoločnosti (najstarší je v 2 Sam 12, 1 – 4 o ovečke chudáka, ktorú ukradol arogantný boháč). Cieľom podobenstva bolo priviesť poslucháča k premýšľaniu.

V akom zmysle však zostáva Je­žišovo učenie v podobenstvách tajomné? To, čo sa javí v Ježišovom výroku ako nechápanie v zmysle neporozumenia („aby... nevideli... a nechápali“) s fatálnymi dôsledkami („aby sa azda neobrátili a aby sa im neodpustilo“), je vskutku odmietnutie slov, pri ktorom miesto rozumu prevláda vôľa a odpor poslucháčov.

Ježiš vo svojej odpovedi voľne citoval Božie slová z Knihy proroka Izaiáša, ktorý mal rátať s odmietnutím kázania:

„Choď a povedz tomu ľudu: Čujteže, čujte, no nerozumejte, viďteže, viďte, no nepoznávajte! Sprav bezcitným srdce tohto ľudu, jeho uši zaťaž a oči mu zastri, aby očami nevidel a ušami nepočul, aby mu srdce nepochopilo a neobrátil sa a neuzdravil“ (Iz 6, 9 – 10).

Tajomstvo smrti a vzkriesenia

Oba citáty v Izaiášovi i v evanjeliu budia dojem, že Boh dopredu naprogramoval ľudskú neveru. Boh však v Písme nikdy nepredurčil, že ľudia musia hrešiť. V skutočnosti tie záhadné slová proroka a aj Ježiša iba opisujú reálnu neochotu až zatvrdilosť ľudí voči Božiemu slovu.

Práve podobenstvo o rozsievačovi aj s vysvetlením to obrazne doložilo. Izaiáš však upozornil, že Božie plány zostali napriek odporu ľudí nezmenené, aj keď z národa ako z košatého stromu zostal iba obsekaný kmeň a pahýľ, no práve ten znamenal nový začiatok (porov. Iz 6, 13).

V podobenstve Ježiša je zasa skromným začiatkom tá štvrtina zrna, ktorá zarodí. Z toho celého vyplýva, že Boh, ako aj Ježiš, rátal s možnosťou ľudského zlyhania, no ani ľudská nevera nezahatá Boží cieľ.

Ak je Ježišovým učeníkom dané (teda že Boh im dáva) poznať tajomstvo Božieho kráľovstva, nejde tu o protekčné poznanie, ale o to, že učeníci zostali Ježiša nasledovať, pričom tí vonku napriek počiatočné­mu záujmu zostali zrnom, ktoré síce vzišlo, ale neprinieslo úrodu (porov. Mk 4, 5. 16).

Kríza učeníkov sa tiež prejaví, keď im Ježiš na ceste do Jeruzalema tri razy predpovie svoje utrpenie a vzkriesenie (Mk 8, 31 – 33; 9, 31 – 32; 10, 33 –37).

Po tri razy zareagovali úplne nevhodne. Najskôr ho Peter odhováral od utrpenia, potom sa Dvanásti hádali, kto z nich je väčší, a napokon Jakub a Ján chceli prvé miesta v Ježišovej sláve.

Tajomstvo Božieho kráľovstva nespočíva v utajení kráľovstva, ale skôr poukazuje na hĺbku a nevyčerpateľnosť jeho zmyslu, ktorý odmietajú tí, čo uvažujú iba krátkodobo. Tajomstvo Ježišovho života zahrnuje totiž aj utrpenie.

A práve v Markovom evanjeliu je základným tajomstvom Ježišova smrť a vzkriesenie. Za nimi sa však skrýva riziko a obeta, ktoré sú cestou k plnosti života. Plnosť sa však prejaví až v budúcnosti.