Účinky pohoršenia zakryme našou láskou a príkladom

Prvá vec, ktorú môžeme v tejto súvislosti rozpoznať, sa týka stavu dvoch ľudí, ktorí žijú v spoločnej domácnosti, no nežijú vo sviatostnom manželskom zväzku. Dnes je rozšírený postoj: je to príliš ťažké, treba si to najprv „vyskúšať“, netreba nám na lásku „papier“.

Pravda, ktorú nám o manželstve zvestoval Pán Ježiš, je však inde. On neuložil manželom (alebo snúbencom pripravujúcim sa na manželstvo) neúnosné a príliš ťažké bremeno.

Keďže prišiel znovunastoliť prvotný poriadok stvorenia narušený hriechom, on sám dáva silu a milosť žiť manželstvo v novej dimenzii Božieho kráľovstva (porov. KKC, 1615).

Nie je pravda, že by Pán nepomohol, ak človeka povoláva do manželského stavu; nie je pravda, že by snúbenci nemali dostatok pomáhajúcej milosti, aby zachovali Pánov poriadok. Avšak podmienkou účinnej spolupráce s milosťou je sebazápor pre vlastné dobro a dobro toho druhého.

Táto milosť je však ovocím Kristovho kríža a bez vnútorného chcenia prijať toto jarmo a bremeno nie je možné vzrastať v čnosti. Vnútorné pokánie oboch snúbencov v sebe musí zahŕňať radikálne preorientovanie života a návrat k Bohu – teda zanechanie hriechu.

To je i predpokladom, aby svoj spôsob života zanechali a mohli dôstojne pristupovať k sviatostiam bez prípadného pohoršenia. Božia milosť nikdy nechýba (porov. KKC, 1431).

Vyznanie, ľútosť a predsavzatie

Druhá skutočnosť sa týka toho, čo sa deje za dverami spovednice. Je úlohou i zodpovednosťou kňaza, aby si starostlivo a patrične k danej situácii overil vnútorný stav kajúcnika – jeho úprimnú snahu o zanechanie hriechu, vyhýbanie sa hriešnym príležitostiam, prípadne iné okolnosti, ktoré je potrebné zvážiť.

Práve okolnosti, ktoré my „zvonka“ nemusíme do detailov poznať, často znižujú alebo zvyšujú mravnú započítateľnosť skutku. Nie všetko, čo sa nám navonok javí ako hriešne, je ozaj hriechom; rovnako nie všetko, čo sa navonok javí ako čnostné, je i skutočne čnosťou.

Preto to, čo sa odohráva v srdci človeka i v spovednici, nám neprináleží hodnotiť. Ak prevláda v ľudskej duši postoj, že sviatosť zmierenia vykonáva iba zo zvyku a navonok, a pritom nemá ani vieru, ani úprimnú túžbu zmeniť svoj život, dokonca niektoré hriešne skutky môže i zatajovať, takáto spoveď je neplatná, lebo chýbajú hlavné atribúty: pravdivé vyznanie hriechov, ľútosť (aspoň nedokonalá), predsavzatie viac nehrešiť.

Nie vždy však kňaz má možnosť a dostatočný priestor, aby dôkladne do hĺbky preveril úmysly penitenta.

Milosť Božia je potrebná

Keďže sa očakáva, že penitent je dospelý a rozumovo spôsobilý, predpokladá sa u neho dobrý úmysel vykonať spoveď. V prípade, že spovedník odhalí nedostatky a zatvrdlivú vôľu penitenta, môže mu odoprieť rozhrešenie. Poznáme to však dobre – ľudské srdce je ťarbavé a zatvrdnuté.

Je potrebné, aby Boh dal človekovi nové srdce. Obrátenie je predovšetkým dielom milosti Boha, ktorý spôsobuje, že sa naše srdcia vracajú k nemu: „Obráť nás, Pane, k sebe, vrátime sa“ (Nár 5, 21).

Boh nám vždy dáva silu začať odznova (porov. KKC, 1432). Kňaz, ktorý by vzhľadom na zistenia musel odoprieť rozhrešenie, však môže vykonať i službu, ktorá nie je v pravom zmysle slova sviatosťou zmierenia, avšak smeruje k jej uskutočneniu v budúcnosti.

Môže s láskou v pravde napomenúť, vysvetliť, naviesť na správny spôsob, dať podnet na modlitbu a začať uzdravujúci proces v duši penitenta. Môže to byť prvý a dôležitý krok na ceste pokánia snúbencov. Preto by nebolo múdre tvrdiť, že nevojsť do spovednice je v takomto prípade lepšie a správnejšie.

Zastaviť pohoršenie

Treťou skutočnosťou je perspektíva, ako sa na situáciu prizerá bližšie či vzdialenejšie okolie. Nepochybne necitlivé, formálne, mechanické a konzumné pristupovanie k sviatostiam len pre uspokojenie okolia či rodiny môže vyvolávať u ľudí pohoršenie: „Beda tomu, skrze koho prichádzajú“ (Lk 17, 1).

Je však na mieste pripomenúť, že pohoršenie je postoj alebo správanie, ktoré privádza druhého k páchaniu zla. „Pohoršenie je ťažkým previnením, keď niekto svojím konaním alebo zanedbaním vedome a dobrovoľne privádza druhého k ťažkému prehrešeniu“ (KKC, 2284).

Ľudovo často nazývame pohoršením to, keď sa nad niečím alebo niekým rozrušíme, pofrfleme, skritizujeme. Naše posudzovanie alebo „vyvedenie z miery“ nie je v pravom zmysle pohoršením, ako ho chápe Katechizmus Katolíckej cirkvi.

Musíme priznať, že mnohokrát inklinujeme k posudzovaniu druhých, k predsudkom či unáhleným súdom a dáme voľný priechod nášmu vnútornému hnevu. Dávajme si pozor na tieto vzbĺknutia, pretože škodia nám i nášmu okoliu, môžu sa stať zbytočným a bolestivým ohováraním, klebetením, ba osočovaním.

Zastaviť „účinky pohoršenia“ môžeme tým, že ich zakryjeme našou láskou, mlčaním či modlitbou a nedovolíme naším prostredníctvom šíriť sa im ďalej. Pohoršením sa spoločný život muža a ženy pred sobášom stáva vtedy, keď si niekto z neho berie príklad a považuje ho za správny – teda hriešny spôsob napodobňuje a upadá do rovnakého stavu.

Je dôležité, aby sme sa sami učili byť dobrým príkladom pre iných – nie iba poučovaním či nestriedmym moralizovaním, ale ozajstným hlbokým vzťahom ku Kristovi a jeho krížu, ktorý žiada celého človeka a nikdy ho nenecháva bez pomoci v jeho rozpoložení.

Jedine tak môžeme vychovať generáciu, ktorej opäť sprostredkujeme pravé hodnoty. Naučme sa odovzdávať objav veľkej Božej lásky voči každému človeku a rozlišujme správne medzi nenávisťou k hriechu a láskou k hriešnikovi.