V mene koho sa vyjadrujú?

Nie je reklama ako reklama. Sú reklamy, ktoré propagujú dobré veci. No sú reklamy, ktoré propagujú zlé veci. Ak kňaz vystupuje v reklame alebo verejnej kampani, ktorá propaguje dobré veci, nemusí to byť zlé.

Existuje však predpis kán. 286 Kódexu kánonického práva (CIC), ktorý zakazuje klerikom vykonávať podnikateľskú a obchodnú činnosť, či už na vlastný osoh, alebo osoh iných bez povolenia zákonnej cirkevnej vrchnosti.

Rovnako existuje pre klerika povinnosť podporovať spravodlivosť, pokoj a svornosť medzi ľuďmi (CIC, kán. 287 § 1). Klerici sa majú vyhýbať tiež tomu, čo nie je slušné pre klerický stav (CIC, kán. 285 § 1), ako aj tomu, čo je „cudzie klerickému stavu“ (CIC, kán. 285 § 2).

Preto si myslím, že ak niekto hodlá prijať nejakú úlohu v reklame alebo verejnej kampani a je klerik, čiže nie je prepustený z klerického stavu, mal by o tom informovať svojho nadriadeného.

„BEZ ÚRADU“

Nadriadeným v prípade kňaza je jeho diecézny biskup, v prípade rehoľného kňaza jeho rehoľný predstavený, v prípade biskupa je to pápež. Z toho jasne vyplýva, na koho sa má obrátiť ten, kto chce vystúpiť v reklamnej kampani.

V posledných desaťročiach sa čoraz nástojčivejšie ukazujú nasledovné problémy. Existujú biskupi, ktorých pápež nepotvrdil v úrade a oni sa ocitli v istom zmysle „bez úradu“, ale nie sú ani v cirkevnom treste.

Sú klerikmi, lebo neboli prepustení z klerického stavu. A vyjadrujú sa verejne. V mene koho sa vyjadrujú?

Biskupi majú s Katolíckou cirkvou dva zväzky: jeden je takpovediac úradný – ak sa vyjadruje v mene úradu, ktorý zastáva, napríklad v mene úradu diecézneho biskupa; druhý je tiež úradný v tom zmysle, že každý biskup spojený s kolégiom biskupov na čele s pápežom nesie zodpovednosť za celú Cirkev.

To by znamenalo, že aj taký biskup má právo sa vyjadrovať verejne ako katolícky biskup, hoci nijaký úrad nemá, ale má záväzok a spoluzodpovednosť za celú Cirkev ako člen kolégia biskupov na čele s pápežom.

SPRÁVANIE PODĽA KLÉRU

Kňazi, ktorí sa nachádzajú v cirkevnom medicinálnom treste (exkomunikácia, interdikt a suspenzia), ale neboli prepustení z klerického stavu a sú stále členmi diecézneho presbytéria, nesú zodpovednosť – v istom zmysle – za celú diecézu podľa stavu svojho postavenia.

Aj takí kňazi sa však nezriedka vyjadrujú verejne a ich vyjadrenia, podľa môjho názoru, nie sú vyjadreniami „súkromných osôb“. Preto si myslím, že cirkevná vrchnosť by sa mala postarať o to, aby boli prepustení z klerického stavu, čím sa ich vyjadrenia stanú vyjadreniami „súkromných osôb“.

Pri čítaní raportu McCarricka som si všimol, že si biskupi a kňazi robili vtipy na adresu „sexuálnych deliktov“ kardinála, ale nikto neprevzal „zodpovednosť“ a neoznámil jeho konanie nadriadeným.

Považujem to za neakceptovateľné správanie, ktoré možno navonok vyzerá ako ochrana „dobrého mena Cirkvi“, no v skutočnosti je to jej hrubá dehonestácia a potupenie. K verejným vyjadreniam cirkevných predstaviteľov treba odporúčať tri veci.

Na prvom mieste je to kritérium odbornosti – k  danej problematike nech sa vyjadruje iba odborník. Na druhom mieste sa má brať do úvahy princíp rozumnosti – nech zváži, či je rozumné, aby sa vyjadril. A napokon sem patrí zásada, aby jeho vyjadrenia boli v súlade s cirkevným magistériom.