Venujme čas Bohu a robme to z lásky

Čitateľka položila v podstate tri otázky ohľadom modlitby a zároveň vyjadrila skutočnosť, že na modlitbu niekedy nemá čas. Poďme na to postupne. Ak chceme nájsť odpoveď na otázku, či je hriech nemodliť sa ráno alebo večer, musíme si ešte pred tým položiť inú otázku: čo je to vlastne modlitba?

Modlitbou prehlbujeme vzťah

Existuje veľa definícií modlitby, ale zrejme najčastejšie sa stretávame s tým, že modlitba je rozhovor s Bohom. Thomas Merton definoval modlitbu ako mrhanie času s Pánom.

Nech sa už stotožníme s akoukoľvek odpoveďou, zistíme, že modlitba je vždy prostriedkom, pomocou ktorého si upevňujeme a prehlbujeme náš osobný vzťah s Pánom.

Čiže prichádzame k poznaniu, že samotná modlitba nie je cieľ, ale prostriedok na dosiahnutie cieľa, ktorým je vytvorenie si vzťahu s Bohom môjho života. A každý vzťah sa vytvára prežívaním spoločného času.

Ak sa teda túžime učiť v modlitbe spoznávať a milovať Pána, logicky na to potrebujeme mať vyhradený čas. Áno, modlitba si vyžaduje svoj čas, relatívne veľa času. Ak venujeme čas Bohu, Boh sa postará o naše veci lepšie ako my.

Nehovorím, že sa o nás iba postará, ale zdôrazňujem, že sa postará o naše záležitosti lepšie ako my sami. Uverme tomu. Jedno však v súvislosti s časom modlitby považujme azda za najdôležitejšie.

Musíme sa usilovať najmä o to, aby sa nám modlitba srdcom stala návykom, aby už nebola výnimkou a chvíľou, ktorú si zakaždým horko-ťažko vytrhneme uprostred iných prác a povinností, ale aby tvorila prirodzenú súčasť normálneho rytmu nášho života a aby jej miesto v ňom už nebolo nikdy spochybnené.

Stretnutie z lásky

Katechizmus Katolíckej cirkvi sa o modlitbe vyjadruje nasledovne: „Modlitba je dar milosti a rozhodná odpoveď z našej strany. Vždy predpokladá úsilie. Veľké postavy modlitby Starej zmluvy pred Kristom, ako aj Božia Matka a svätí spolu s Ježišom nás učia, že modlitba je boj. Proti komu? Proti nám samým a proti úkladom pokušiteľa, ktorý robí všetko, aby odvrátil človeka od modlitby, od spojenia s Bohom“ (KKC, 2725).

Modlitba srdcom je v podstate toto: zotrvať v Božej prítomnosti a dovoliť, aby nás Boh miloval. Nato, aby sme sa dobre modlili, aby sme vstúpili do stavu, keď sa Boh a duša v hĺbke spájajú, musíme mať ranené srdce; ranené Božou láskou.

Boh nás musí zraniť v dostatočnej hĺbke našej bytosti, aby sme bez neho už nedokázali žiť. Bez tohto zranenia láskou zostane naša modlitba vždy len rozumovým cvičením, len zbožným cvičením v duchovnosti, no nebude dôverným spojením s tým, ktorého srdce bolo zranené láskou k nám.

Inými slovami, bez tohto zranenia láskou naša modlitba zostane iba povinnosťou. A to je málo. Modlitba musí zostať časom, v ktorom sa stretávam s Bohom, avšak nie z nanútenej povinnosti, ale z lásky. Napriek všetkému predsa len často pociťujeme vynechanie rannej či večernej modlitby ako hriech.

Tento „pocit“ hriechu vnímajme pozitívne, pretože to znamená, že ešte stále máme aspoň nejaký vzťah s Bohom. Hriech nie je porušenie nejakých pravidiel, hodnôt alebo ideálov. Hriech je v prvom rade porušenie, narušenie osobného vzťahu, je to nevernosť vo vzťahu k Bohu.

Čiže hriech predpokladá osobný vzťah s Bohom. Na základe uvedeného môžeme konštatovať, že modlitba sa pre veriaceho človeka nemôže stať iba povinnosťou, ale musí zostať časom, v ktorom vstupujem do Božej prítomnosti a nechám sa Bohom premieňať.

Skutočnosť, že sa pravidelne nemodlím, sa stáva hriechom preto, lebo dávam prednosť veciam a ľuďom pred Bohom, a tým nerozvíjam, či dokonca ohrozujem svoj vzťah s ním. Tak ako každý iný hriech, aj tento treba vyznať pri svätej spovedi.