Predmetom otázky je konflikt, ktorý vznikol medzi kazateľovou výzvou na odpustenie a osobnou - ale môžeme tiež povedať aj univerzálnou ľudskou - skúsenosťou s utrpenou krivdou a nemožnosťou preklenúť ju čisto ľudskými technikami či stratégiami.

Poskytnutie citlivých informácií o druhom človeku treba zvážiť s ohľadom na dôsledky, ktoré nimi spôsobíme. Osobné napomenutie, ktoré má slúžiť na dobro blížneho, však odporúča sám Ježiš.

Druhé prikázanie, ktoré hovorí o Božom mene, nás smeruje k tomu, aby sme Božie meno používali vždy s posvätnou úctou. Nábožné vyslovovanie Božieho mena i spôsob, akým sa staviame k svätým menám, veľa vypovedajú o našom vnútornom svete.

Vo všeobecnosti môžeme konštatovať, že všetko je zamerané na spásu človeka. Jednako i to, že pre univerzálnosť hriechu každý z ľudí potrebuje spásu. Je však jeden jediný, od ktorého spása prichádza a kto ju môže darovať – a tým je nenahraditeľný Boh.

Hriechy proti Duchu Svätému sa dajú súhrne označiť za skutky, keď človek jednoznačne odmieta Božie dobro.  Ide vlastne o pohrdnutie Božou ponukou spásy.