Čitateľka správne usudzuje, že nie je v poriadku, ak človek  chce praktizovať vieru a náboženskú výchovu vlastného dieťaťa pritom prenechá iným. 

Prežívanie viery je bytostne osobné. Nie je pravidlom, že budeme v každej situácii rovnako prežívať vzťah s Bohom. Je ale možné vždy prosiť o jednotu viery so svojím manželom.

Zapieranie seba samého nesmie končiť pri vonkajších prejavoch. Za každých okolností treba byť rozvážny pri hľadaní správnej cesty.

Umenie empatického rozhovoru s odborníkom má v sebe potenciál zmierniť dopad traumatického zážitku, akým je pre matku strata dieťatka.

Sú situácie, v ktorých sa človek veľmi túži posilniť sviatostným pokrmom, avšak z vážneho zdravotného dôvodu nemôže ísť na svätú omšu.