Ako dnešnej rodine hlásať krásu evanjelia

Prečo môžeme vnímať posynodálnu apoštolskú exhortáciu Amoris laetitia ako rozvinutie Božieho slova venovaného manželstvu a rodine?

Takto položená otázka si vyžaduje pripomenutie iniciatívy pápeža Františka, pre ktorého záujem o rodinu a manželstvo je zásadným smerovaním pontifikátu. Posynodálna apoštolská exhortácia Amoris laetitia – Radosť lásky (podpísaná pápežom Františkom 19. marca 2016), ako napovedá samotný titul, nadväzuje na synodu o rodine, ktorá sa uskutočnila v dvoch etapách. V roku 2014 (5. - 19. októbra) bolo mimoriadne zasadnutie na tému Pastoračné výzvy rodiny v kontexte evanjelizácie; riadne zasadnutie bolo 4. - 25. októbra 2015 na tému Povolanie a poslanie rodiny v Cirkvi a v súčasnom svete. Biskupská synoda o rodine sa venovala dvom zásadným okruhom.

O aké okruhy ide?

Prvým je otázka, ako dnešnej rodine hlásať krásu evanjelia a sprevádzať rodiny v kresťanskej formácii. Druhým je záležitosť takzvaných zranených rodín, ktoré si vyžadujú citlivý prístup Cirkvi. Pastoračná výzva tu spočíva v tom, ako týmto rodinám hlásať Božie milosrdenstvo a nevylúčiť ich na okraj Cirkvi. Táto exhortácia nadobúda osobitný význam v kontexte Svätého roka milosrdenstva. Rozvinutie Božieho slova venovaného manželstvu a rodine umožňuje poukázať na potrebu zodpovedného pastoračného prístupu v situáciách, keď si rodina a manželstvo vyžadujú citlivý a zodpovedný prístup duchovných pastierov a cirkevnej autority v duchu Kristovej lásky. Ježišova láska prijíma každého človeka naprieč celým spektrom životných problémov, v ktorých sa ocitá jednotlivec, ale aj manželstvo či rodinné spoločenstvo.

Používa pápež v tejto exhortácii iný jazyk a štýl ako vo svojich ostatných dokumentoch?

Pápež František v exhortácii Amoris laetitia používa štýl otvoreného, citlivého prístupu k problematike rodín a manželstiev, pričom preferuje pastoračné rozlišovanie a starostlivosť. Pri pozornom sledovaní obsahovej štruktúry pápežského dokumentu oslovuje čitateľa jazyk milosrdenstva a Božej pedagogiky. Pre Cirkev je dôležitá téma rodiny. Potrebné je spájať vernosť evanjeliovému ideálu manželstva a rodiny s pastoračnou citlivosťou ku konkrétnym situáciám manželov a rodín.

Pápež František označuje v dokumente Amoris laetitia rozvod za drámu našej doby. Aký liek ponúka na tento problém?

Pápež František si je dobre vedomý skutočnosti, v akej sa nachádzajú jednotlivci, ako aj rodiny a manželstvá v súčasnej dobe. Otvorene hovorí o rozchodoch, rozvodoch a rozluke manželských zväzkov. Liek na tento problém nie je ani pre pápeža jednoduché nájsť. Zdôrazňuje však potrebu citlivého pastoračného rozlišovania a citlivého prístupu k takto zraneným ľuďom, pričom osobitná pozornosť sa má venovať deťom, ktoré sú nevinnými obeťami danej situácie. Je znepokojivé, že počet rozvodov stúpa, a „preto je bezpochyby našou najdôležitejšou pastoračnou úlohou vzhľadom na rodiny posilňovať lásku a napomáhať hojenie rán takým spôsobom, aby sme zabránili ďalšiemu šíreniu tejto drámy našej doby“ (AL 246).

Prečo pápež zdôrazňuje, že rozvedení a civilne znovuzosobášení ľudia sa v cirkevných spoločenstvách nesmú cítiť ako exkomunikovaní? Aké sú pápežove odporúčania pre cirkevné spoločenstvá na sprevádzanie rozvedených?

Pápež František zdôrazňuje, že rozvedení a civilne znovuzosobášení ľudia sú stále súčasťou Cirkvi. Práve z tohto dôvodu sa k nim nikto nemá správať, ako keby boli exkomunikovaní, pretože aj v tomto životnom stave sú súčasťou kresťanského spoločenstva. Pápež aj v tomto prípade odporúča „pozorné rozlišovanie a sprevádzanie s veľkým rešpektom; treba sa vyhnúť každému výrazovému prostriedku a postoju, ktorý by spôsobil, že sa budú cítiť diskriminovaní, ale podnecovať ich účasť na živote spoločenstva“ (AL 243). Cirkev je povolaná k tomu, aby títo ľudia boli viac integrovaní do kresťanských spoločenstiev rozličnými spôsobmi bez toho, aby vzniklo akékoľvek pohoršenie. Pápež zdôrazňuje: „Nie sú a nesmú sa cítiť exkomunikovaní, ale môžu žiť a dozrievať ako živé údy Cirkvi, vnímajúc ju ako matku, ktorá ich vždy prijíma, s láskou sa o nich stará a povzbudzuje ich na ceste života a evanjelia. Táto integrácia je nevyhnutná aj pre kresťanskú výchovu a starostlivosť o ich deti, ktoré treba pokladať za najdôležitejšie“ (AL 299). Pápež František poukazuje na to, že aj ľudia rozvedení a civilne znovuzosobášení môžu mať účasť na rôznych cirkevných službách, v ktorých môžu byť osožní pre dobro všetkých.

Dáva Amoris laetitia jednoznačnú odpoveď na otázku, či môžu rozvedení a civilne znovuzosobášení ľudia pristupovať k sviatostiam?

V exhortácii Amoris laetitia nachádzame citlivý prístup k téme sviatostného života. Dokument striktne rozlišuje medzi rozvedenými a civilne znovuzosobášenými ľuďmi. V bode 242 sa jasným spôsobom deklaruje, že „rozvedené, ale nie znovuzosobášené osoby, ktoré sú často svedkami manželskej vernosti, treba povzbudiť, aby v Eucharistii našli pokrm pre posilnenie vo svojom rozpoložení“. Je na duchovných pastieroch, aby tieto osoby sprevádzali so starostlivosťou podľa učenia Cirkvi a smerníc biskupa. O iných sviatostiach sa dokument nezmieňuje; je však zrejmé, že prijatie Eucharistie má aj v takýchto prípadoch predchádzať primeraná dispozícia. Úloha duchovných pastierov a citlivý pastoračný prístup sú nenahraditeľné.

Zdôrazňuje tu pápež opäť, že treba dať bokom akékoľvek teoretické ohlasovanie, oddelené od reálnych problémov ľudí?

V Cirkvi sa často hovorí o rodine pri rozličných akciách, ale najväčší okruh poslucháčov sa nachádza pri ohlasovaní Božieho slova. Kazatelia využívajú priestor - a je to správne -, aby poukázali na základné normy a princípy, ktoré majú sprevádzať život rodiny. Pápež zdôrazňuje, že každú rodinu treba sprevádzať na ceste prekonávania prekážok, lebo nestačí vkladať všeobecnú starosť do pastoračných plánov. Výzva pápeža Františka sleduje misijnú konverziu celej Cirkvi, ktorá sa vo svojej činnosti nevyčerpáva len pri teoretickom ohlasovaní, ktoré je oddelené od reálnych ťažkostí a problémov rodiny. „Nejde len o predstavenie normatívu, ale o predloženie hodnôt – ako odpovede na ich potrebu, ktorú dnes možno konštatovať aj v najviac sekularizovaných krajinách“ (AL 201).

Dostala v Amoris laetitia priestor aj myšlienka, že evanjelizácia nie je vyhradená pre nejakú pastoračnú elitu?

Dôležité je uvedomiť si, že evanjelizácia sa uskutočňuje prostredníctvom pastoračných aktivít, ktoré zasahujú do rôznych oblastí manželského aj rodinného života. V tomto kontexte zasahujú nielen dospelých, ale aj deti. Ak má byť evanjelizácia účinná, nie je možné vyhradiť miesto pre pastoračnú elitu. Obsahová koncepcia pápežského dokumentu Amoris laetitia neposkytuje priestor na prejavy a pôsobenie akejkoľvek pastoračnej elity. Práve naopak: povzbudzuje do rôznorodých foriem pastoračného sprevádzania v širokom spektre rozličných situácií, v ktorých sa nachádzajú odlúčení, rozvedení či opustení. Cirkev je povolaná odhaľovať Božiu pedagogiku milosti v ich živote. Je dôležité konať spôsobom, keď sa evanjelizáciou podporí ľudský aj duchovný rast.

Prečo pápež ustavične pripomína, že každý pokrstený je aktívnym subjektom evanjelizácie?

Služba evanjelizácie poukazuje na horlivosť pre šírenie Božieho kráľovstva. Pokrstený človek sa stáva účastným na Božej láske, ktorú nielen prijíma, ale má ju odovzdávať aj ďalej. Stáva sa nositeľom Božej priazne, ktorá neostáva iba v rovine prijatého daru. Odovzdáva sa ďalej v konkretizovanom prejave pravdy slova a skutku dobročinnej lásky, ktorá vnútorne pozdvihuje človeka k ochote vonkajšieho svedectva. Naznačujú to slová sv. Pavla: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť, a beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16).

Môže sa ľudská krehkosť v každej situácii opierať o Božie milosrdenstvo? Akú úlohu má v tomto vzťahu Cirkev?

Ježišov postoj k ľudskej krehkosti je vyjadrený v konkrétnych postojoch, v realizovaní skutkov milosrdnej lásky v úzkom kontexte jeho náuky: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13). Ovocím lásky je milosrdenstvo aj odpustenie. Človek sa vo svojej krehkosti nielen môže, ale aj má oprieť o Božie milosrdenstvo. Pápež František jasne deklaruje úlohu, akú má v tomto vzťahu Cirkev. Je to cesta milosrdnej lásky, ktorá nikoho neodsudzuje, nevyčleňuje a je pripravená prijať zraneného a krehkého človeka. Pretože milosrdenstvo nie je iba spôsob, ako koná Otec, ale všetci sme povolaní žiť milosrdenstvo vo vzťahu k druhým. Cirkev má neustále pozývať na cestu milosrdnej a nezištnej lásky.

Treba si v tejto súvislosti uvedomiť, že Svätý Otec nechce meniť Boží zákon a Božie princípy, ale hovorí, že dobrý pastier pristupuje k všetkým milosrdne?

V konkrétnych súvislostiach situácie, v ktorej sa nachádza Cirkev, je nevyhnutne potrebné zdôrazniť, že Svätý Otec nechce a nemení ani Boží zákon, ani Božie princípy. Nástojčivo však poukazuje na realitu kresťanského života, v ktorom má byť jasne prítomný Ježišov princíp milosrdnej lásky, ktorá nikoho nesúdi a neodsudzuje, pretože bratská láska je prvý zákon kresťanov (porov. Jn 15, 12; Gal 5, 14). Dobrý pastier pristupuje ku každému duchom Kristovej lásky. Všetci, ktorí patríme ku Kristovmu spoločenstvu, by sme si mali dobre všimnúť a uvedomiť hĺbku a zmysel slov pápeža Františka: „Je pravda, že niekedy sa správame ako kontrolóri milosti, nie ako jej sprostredkovatelia. Ale Cirkev nie je colnica, je to otcovský dom, v ktorom je miesto pre každého aj s jeho životnými ťažkosťami“ (AL 310).

Potrebujú mať duchovní pastieri po boku manželské dvojice, ktoré by ohlasovali, že aj v ťažkostiach sa Kristus sprítomňuje vo sviatosti manželstva?

Prítomnosť manželských dvojíc v pastoračnom snažení duchovných pastierov je vítaná a dôležitá. Manželia prijímajú výzvu a túžbu spolu prežiť život v dobrom aj zlom. Takéto rozhodnutie vyjadruje istý životný štýl, ktorý je vnútornou požiadavkou manželskej lásky. Obetovaná Kristova láska je tak prítomná v živote manželov. Vzájomné darovanie sa, ktoré vytvára sviatostné manželstvo, vyplýva z milosti krstu, v ktorom sa každá osoba zjednocuje s Kristom.

Ako veľmi je dôležité pre mladých, aby vlastnými očami videli lásku Krista živého a prítomného v láske manželov? Prečo je nenahraditeľné konkrétne svedectvo, že láska na celý život je možná?

Spoločný život v manželstve a rodine nie je iba o slove, ale najmä o skutkoch. Často sa odvolávame na lásku, čo má svoj zmysel. Uvedomujeme si však, že je dôležité byť človekom praxe a nie teoretikom slova? Kristus o láske hovoril takým spôsobom, že bol vždy verný v slove. Vernosť je totiž naplnenie pravdy a plnosti slova. Pre mladých ľudí je preto dôležité, aby boli svedkami naplnenej lásky v živote manželov, ktorí žijú v plnosti Kristovej lásky. Konkrétne svedectvo, že láska je možná na celý život, sa stáva nenahraditeľným. Pretože mladí ľudia v láske manželov nachádzajú svedkov vernosti, keď nehľadajú svoje výhody, ale podporujú autonómiu manželského partnera.

Prečo čerpá Cirkev posilu práve z lásky prežívanej v rodinách?

Pápež František pripomína, že Cirkev je rodina rodín, a preto je neustále obohacovaná životom všetkých domácich cirkví. Každá rodina sa tak stáva dobrom pre Cirkev, so všetkými účinkami. Je tu vzájomná interakcia: Cirkev je otvorená pre rodinné spoločenstvo, rodina je dobrom pre Cirkev. Tento princíp vzájomného obohacovania spôsobuje, že láska prežívaná v rodinách je neustálou posilou pre život Cirkvi. Ako je Kristus prítomný v manželskom spoločenstve plnosťou lásky, tak je prítomný aj vo svojej Cirkvi. Svätý Otec František hovorí: „Krása vzájomného a nezištného darovania, radosť z rodiaceho sa života a z láskyplnej starostlivosti o všetkých členov, od malých až po starých, sú len niektorými z plodov, ktoré odpoveď na povolanie do rodiny robia jedinečnou a nenahraditeľnou tak pre Cirkev, ako aj pre celú spoločnosť“ (AL 88).

Boh dal ľuďom schopnosť lásky, teda lásku prijímať a lásku aj darovať. V rámci synodálnej cesty to však treba konkretizovať v miestnych cirkvách. Aké sú formy tohto konkretizovania?

Človek má mať poznanie daru lásky, ktorú prijíma a rovnako aj prejavuje. Pripomína to aj svätý Ján: „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska“ (1 Jn 4, 7 - 8). Je reálnou požiadavkou synodálnej cesty, aby sa prehĺbila prax lásky, ktorá nie je formálne prítomná v živote kresťana, ale prežívaná na rozličných fórach kresťanských aktivít. Vieme, že synodálna cesta nie je zavŕšená a sú známe iba parciálne odozvy na túto aktivitu tak v rámci univerzálnej Cirkvi, ako aj v partikulárnych cirkevných spoločenstvách. Je však isté, že lásku, o ktorej hovoríme, je nevyhnutné prehĺbiť a praktizovať v rovine dialógu vo vzťahoch k vonkajšiemu svetu aj v našich vnútorných vzťahoch a štruktúrach. Spoločný dialóg má byť láskavý a konštruktívny. Láska uschopňuje aktívne počúvať druhého; láska učí zabúdať na seba a poskytuje priestor na komunikáciu s Bohom. Očakávam, že zavŕšenie synodálnej cesty prinesie oživenie kresťanského života v konkrétnom smerovaní k naplneniu autenticity Kristovej Cirkvi v súčasnom svete.