Sme bežní užívatelia slovných hriechov

Slovo je ako dvojsečný meč – dobré i zlé. To zlé zraňuje druhých, naše vlastné ja i samotného Boha. Nechceme, aby bolo pre všetky tieto vzťahy zranenie smrteľné.
Barbora Kullačová 16.02.2024
Sme bežní užívatelia slovných hriechov

Ilustračná snímka: Erika Litváková

„Ohováranie chce zničiť Božie dielo, ohováranie pochádza z veľmi zlej skutočnosti, rodí sa z  nenávisti. A kto nenávidí, je satan. Ohováranie ničí v ľuďoch, v ich dušiach to, čo je Božie,“ hovorí v jednej zo svojich homílií pápež František. Hriech, ktorý spomína, je len jedným z celého radu slovných hriechov.

Rovnako zraňujúce dokáže byť spomínanie Božieho mena nadarmo, nadávanie, posudzovanie, odsudzovanie, osočovanie, zlomyseľné reči, provokovanie, preklínanie, falošné a neúprimné lichôtky, zosmiešňovanie, vystatovanie, klamstvo, zhadzovanie seba samého, podceňovanie a  dokonca i  sebaľútosť. Hriechy, ktorých sme bežnými užívateľmi...

Verbista Tomáš Gerboc, kaplán Univerzitného pastoračného centra sv. Jozefa Freinademetza v Bratislave, považuje spomedzi nich za vážny hriech zosmiešňovania. „Vyzerá to detsky nevinne, ale tomu, kto bol zosmiešnený, komu bola nasadená maska hlupáka, neschopného, nehodného, sa len veľmi ťažko prinavracia jeho skutočná tvár a meno.“

ČO MÁME V SRDCI

Tomáš Gerboc vysvetľuje, že najlepšie sa ukáže, akí vlastne sme, vtedy, keď sa nahneváme. „Niekedy môže byť náš hnev oprávnený a možno na niekoho zvýšime hlas. No možno nám len chýba pokora, aby nám pomohla zniesť situáciu, v ktorej nemáme pravdu či nedokážeme argumentovať.“

Akí teda naozaj sme? Siahame v situáciách, keď strácame prevahu, po ohováraní, urážkach a zosmiešňovaní? Možno pomôže uvedomiť si, že to, čo v hneve vyslovíme, nepochádza len z našich úst, ale má hlbší zdroj – naše srdce.

Dávame v ňom priestor Zlému? „Pokora srdca nežiada, aby si sa pokoril, ale aby si sa otvoril. Práve ona je kľúčom k zmene. Až potom môžeš dávať a  prijímať,“ vravel francúzsky spisovateľ Antoine de Saint-Exupéry.

UBLIŽUJEME AJ SEBE

Nemusíme si to uvedomovať, ale slová, ktoré používame, sú často zraňujúce aj pre nás samých – prehnaná sebakritika, podceňovanie či sebaľútosť. Môže sa stať, že takýmto myšlienkam a slovám raz naozaj uveríme.

„Ak sa človek zhadzuje sám pred sebou i pred druhými, svedčí to nielen o tom, že je nevyrovnaný so sebou a svojím životom, ale i o tom, že si nie je vedomý vlastnej hodnoty a neprijal Božie synovstvo,“ hovorí Tomáš Gerboc. Verbista dodáva, že takýto postoj k životu a sebe samým ľahko vedie k zlému uvažovaniu o druhých – ak nemáme problém odsúdiť seba, nemáme ani problém odsúdiť druhých. Okrem toho to môže byť aj priama cesta k závisti a žiarlivosti. „Nemám však žiadnu overenú radu. Viem len, čo robím ja – v modlitbe prosím o pokoj srdca. Lebo nepokojné srdce prináša chaos do myšlienok, skutkov i slov, o ktorých sa teraz rozprávame.“

HĽADANIE PRAVDY

Okrem spomenutých zraňujúcich slov sa za posledné roky rozšíril ďalší neduh, ktorý by sme mohli zaradiť do reťaze slovných hriechov. Je ním hľadanie a hlásanie vlastnej pravdy. Najmä je viditeľné, že „zjavná lož, nepravda, ba až výmysel a nezmysel sa prezentujú ako pravda“, konštatuje verbista.

Na tento neduh upozorňoval pápež František počas pôstu už minulý rok. „Pôst je časom pravdy, aby sme zhodili masky, ktoré nosíme, lebo chceme v očiach sveta vyzerať dokonalí; aby sme bojovali, ako nám povedal Ježiš v evanjeliu, proti klamstvu a pokrytectvu – nie tých druhých, ale nášmu – aby sme im pozreli do tváre a bojovali.“

Aj tento rok sa môžeme počas pôstu zamyslieť nad týmito stále aktuálnymi slovami a priznať si, či sa aj my nepodieľame na zlobe nepravdy, ktorá podľa Tomáša Gerboca neraz stojí ľudské životy.