Komentár

Fanúšikovia na svahu ani my ostatní doma pri obrazovkách sme sa minulú sobotu nevedeli dočkať jazdy našej Petry Vlhovej. V duchu i nahlas sme ju hnali na prvé miesto. No potom to ticho, zdesenie a azda i modlitba na perách. Len nech je v poriadku, Bože, len nech je v poriadku!

Nevieme presne posúdiť, či je naozaj pravda, že spoločnosť, ba celé ľudstvo ešte nikdy nebolo také rozdelené ako dnes. Určite to tak však pociťujeme – medzi sebou i medzi národmi. Ale už z Biblie vieme o  zmätení jazykov a  poznáme z nej aj ďalšie príbehy rozdelenia. Pričom ten prvý sa udial už v raji. Jeho následkom dodnes nevieme plne pochopiť ani si predstaviť, v akej jednote navzájom i s Bohom bolo celé stvorenie na siedmy deň.

Do predvianočnej atmosféry zasiahlo (nielen) v Prahe vražedné šialenstvo, ktoré sa tri dni pred Štedrým dňom rozpútalo na filozofickej fakulte. Veľmi ťažko som sa s touto udalosťou vyrovnával aj ja.

Keď Vatikán pred Vianocami zverejnil deklaráciu o možnosti požehnávania párov rovnakého pohlavia, vyvolalo to zmiešané reakcie. Progresívna scéna vítala tento krok s nadšením, že Cirkev vychádza v ústrety sexuálnym menšinám. Naopak, ultrakonzervatívci ostali zarazení a dokonca sa objavili názory, že takéto požehnania sú rúhaním. Ani umiernená kresťanská scéna nevedela k tejto téme zaujať úplne jasné stanovisko. Dôkazom toho sú vyhlásenia niektorých biskupských konferencií, ktoré označujú tento krok za gesto pozornosti, no musia sa so znením deklarácie ešte lepšie oboznámiť.

Medzi hriechy, na ktorých sa toto príslovie dá overiť, patrí aj zlá starostlivosť o telo. Len si spomeňte na vianočné prejedanie. Svoju daň si vyberá okamžite. Je nám zle, nevieme zapnúť nohavice, v horšom prípade ani zaviazať topánky. Kilá navyše sú okamžitý trest. Po ňom ale prichádzajú ďalšie. Slabé fungovanie tela má vplyv na náš osobný, pracovný aj duchovný život. Keď nevieme podať výkon, keď nás dookola zmáhajú choroby zo zlej životosprávy, potom strádajú všetky oblasti. Naše telo je Boží dar a o dar sa treba starať. Hoci tento dar nie je cieľ, ale prostriedok: telo máme na konanie toho, čo je naším poslaním. Preto ho treba „krotiť“, keď nás chce ovládať, ale aj trénovať, aby čo najlepšie slúžilo.