Agresivita ubližuje najzraniteľnejším

Každé hostilné a agresívne konanie voči inému človeku má svoje príčiny a považuje sa za sociálnopatologickú formu správania. Medzi nevinné obete agresie patria najmä deti, ktoré nie sú schopné sa primerane brániť. Psychosomatické dôsledky si dieťa často nesie so sebou celý život. Spýtali sme sa prednostky Kliniky detskej psychiatrie Lekárskej fakulty Univerzity Komenského Jany Trebatickej (44) ako reaguje ľudská psychika na takéto nežiaduce správanie.

Aké je dieťa, u ktorého bol diagnostikovaný syndróm CAN?

Nedá sa zovšeobecňovať, ale medzi charakteristické znaky vyskytujúce sa u detí, ktoré sú obeťami týrania patria: nízka sebaúcta a sebadôvera, s potrebou vyhovieť okoliu (v snahe zapáčiť sa, prípadne z obavy z odmietnutia či opustenia) či nekritická poddajnosť a rešpekt voči autorite. Deti, ktoré sú citovo neuspokojené (deprivované), vyhľadávajú náklonnosť a záujem okolia, čím vzniká väčšie riziko, že budú zneužité.

Podobne aj naivné, zvedavé, dôverčivé deti. Nesmieme zabúdať ani na jedincov s oslabeným telesným, psychickým alebo sociálnym vývinom, ktorí sú vytesňovaní z kolektívu rovesníkov a tak ľahšie zmanipulovateľní. Okolnosti prostredia a situácie v kombinácii s určitými charakteristikami dieťaťa zvyšujú pravdepodobnosť týrania či zneužitia. Problém môžu mať deti, ktoré sú príliš chránené pred realitou prostredia a zrazu sa ocitnú samy vo „veľkom svete“, napríklad pri nástupe na stredoškolský internát.

Riziko zneužitia môže zvýšiť akékoľvek deprimujúce rodinné prostredie, z ktorého chce dieťa uniknúť. Deti si tiež neuvedomujú akou veľkou hrozbou môže byť naivné vystavovanie sa sociálnym sieťam, písanie osobných informácií či zverejňovanie fotografií. Dieťaťu neprospieva ak z dôvodu zaneprázdnenia rodičov je často osamelé. Prípadne je v starostlivosti nepreverenej osoby.

Je týranie, zneužívanie, ale aj zanedbávanie dôsledkom  agresivity voči dieťaťu?

Samozrejme, akékoľvek týranie psychické, fyzické alebo sexuálne je prejavom aktívnej agresivity voči dieťaťu. Zanedbávanie je skôr prejavom pasívnej agresivity. 

Čo býva predpokladom na rozvoj agresívneho správania?

To je veľmi zložitá otázka, na ktorú sa ťažko odpovedá stručne. Veľa agresorov je z okruhu najbližšej rodiny dieťaťa, mnohí z nich navonok nepôsobia agresívne. Najzávažnejším predisponujúcim faktorom u agresora je vlastný zážitok akéhokoľvek týrania v detstve.

Ďalej to môže byť aktuálna nepriaznivá životná situácia dospelej osoby. Svoju frustráciu potom smeruje vo forme hnevu na dieťa. Problémom môže byť aj závislosť od psychoaktívnych látok, či už ide o legálne dostupný alkohol alebo nelegálne látky. Nepriaznivým faktorom je aj samotná osobnosť agresora, ktorá môže vykazovať známky poruchy osobnosti. 

Ako sa môže podpísať týranie na rozvoji psychických porúch? 
 
Týranie akéhokoľvek druhu má nepriaznivý vplyv na psychický vývin dieťaťa, ktorý je veľmi zraniteľný na akékoľvek nepriaznivé udalosti a zmeny. Nie vždy to však musí viesť k rozvoju psychickej poruchy. U dieťaťa sa môžu prejaviť zmeny v správaní, ktoré neboli dovtedy pozorované. Napríklad úzkosť, keď sa dieťa obáva ľudí alebo situácií, ktoré mu pripomínajú vlastné zneužívanie.

Môže mať problematický spánok, nutkavé správanie, záchvaty paniky. Dieťa má narušenú dôveru k okoliu. Osobitným problémom je zneužívanie. Obete cítia intenzívny hnev na osoby, ktoré ich zneužívali alebo aj na tých, ktorí o tom vedeli a nezasiahli. Hnevajú sa dokonca aj na seba. Hnev je prirodzenou reakciou na zneužívanie a obete sa môžu naučiť svoj hnev zvládnuť konštruktívnym spôsobom, ktorý uľahčí uzdravenie.

Niekedy však vie prerásť do agresívneho správania voči okoliu alebo problémového správania (krádeže, klamstvá) či zhoršeného výkonu v škole. Ďalším prejavom je takzvaná disociácia, čiže dištancovanie, odpojenie sa. Znamená to, že pri zneužívaní alebo po zneužití sa môže vyskytnúť pocit necitlivosti, zmätenosť či mimoriadne zážitky. Obetiam pomôžu vyhnúť sa bolesti a strachu, ktorý je so zneužívaním spojený. V ojedinelých prípadoch môžu spomienky na zneužívanie byť potlačené a obete nemusia mať vedomé spomienky na zneužívanie.

U týraných detí sa môže prejaviť pocit hanby. Deti si myslia, že si zaslúžili takéto správanie a sú zodpovedné za to, že sa im to nepodarilo zastaviť. Nezriedka môže byť dôsledkom týrania sebadeštrukčné správanie, čiže sebapoškodzovanie, napríklad rezaním alebo pálením. Stáva sa tiež, že obete vyhľadávajú „samoliečbu“ alkoholom, drogami alebo nevedome vyhľadávajú situácie, v ktorých sa zneužívanie opakuje. Zanedbávajú osobné zdravie a hygienu. Toto správanie súvisí s nízkym sebavedomím obete.

Prežitá trauma sexuálneho zneužívania môže vyústiť do neprimeraného sexuálneho správania (napodobňovanie sexuálneho správania pred okolím, pokus o sexuálne zneužitie iných detí), u starších detí promiskuitné správanie. U obetí sú často prítomné somatické príznaky ako bolesti hlavy či brucha, ktoré nemajú objasniteľnú organickú príčinu. 

O aké konkrétne psychické poruchy ide?

Z konkrétnych psychiatrických porúch sa môže rozvinúť depresívna porucha, úzkostné poruchy, ďalej postraumatická stresová porucha, keď sú prítomné nočné mory, zvýšená bdelosť, flashbacky (vtieravé spomienky na prežitú traumu) a vyhýbanie sa situáciám, ktoré im pripomínajú týranie alebo zneužitie. Ale tiež závislosť na psychoaktívnych látkach, poruchy správania. 

Je možné vyliečiť alebo minimalizovať psychické dôsledky?

Ak myslíte dôsledky u týraného dieťaťa, isteže možné to je. Závisí to od rôznych faktorov: či je agresor blízka osoba, v akom veku bolo dieťa týrané, aká je osobnosť dieťaťa, či malo dieťa možnosť zveriť sa niekomu, v akej rodinnej situácii sa dieťa nachádza, ako rýchlo mu bola poskytnutá pomoc. Každé dieťa vystavené takejto negatívnej skúsenosti potrebuje psychologickú pomoc. Ak sú dôsledky závažnejšie potrebuje aj psychiatrickú starostlivosť v zmysle psychofarmakoterapie.  

Ak zistíme problém v okolí, na koho je dobré obrátiť sa? 

Každý kto zistí akékoľvek týranie dieťaťa, má zákonnú povinnosť ohlásiť to orgánom činným v trestnom konaní. Ale vieme, že v praxi je situácia zložitejšia, najmä ak existuje iba podozrenie a nie dôkaz. Ak sa nám však zverí dieťa, sme povinní konať. Je nevyhnutné ochrániť dieťa pred ďalšími útokmi a obrátiť sa na oddelenie sociálno-právnej ochrany detí Úradu práce sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR).

Na našej klinike fungujú odborné pedopsychiatrické a psychologické ambulancie, kde preberáme medicínsku starostlivosť o dieťa. To znamená, ak sa prejavia dôsledky týrania na psychickom stave. Ak je to potrebné, sociálny pracovník našej kliniky spolupracuje s ÚPSVaR. Ak sa psychické ťažkosti nedajú zvládnuť ambulantnou starostlivosťou, môže byť dieťa hospitalizované. V každom prípade je nutná spolupráca s rodinou, prípadne s osobami zodpovednými za dieťa.

Neprehliadajme varovné signály

K problematike identifikovania a diagnostikovania syndrómu CAN sa vyjadrila Katarína Szíjjártóová (45). Je spoluautorkou metodickej príručky pre učiteľov zameranej na odhaľovanie príčin vzniku a prejavov správanía detí s týmto syndrómom. Venuje sa sociálno-patologickým javom a pedagogickému diagnostikovaniu. Často sa totiž problém odhalí práve v prostredí školy.

V rámci syndrómu CAN (z angličtiny Child Abuse and Neglect) rozlišujeme fyzické zneužívanie, telesné, 
psychické a emocionálne týranie, sexuálne zneužívanie a zanedbávanie. „V škole sa syndróm rozpoznáva jednoducho a zároveň veľmi ťažko. Jednoducho, lebo sú to práve učitelia, ktorým sú deti najčastejšie ochotné zdôveriť sa. Deti trávia v škole veľa času a vnímavý učiteľ má veľkú šancu zistiť, že s dieťaťom sa deje niečo zlé. Obete vykazujú najrôznejšie symptómy, ktoré je niekedy problematické správne identifikovať. Väčšina učiteľov nie je na to pripravená ani kompetentná. Pre zúčastnených ide o veľmi citlivú a emočne náročnú situáciu“, vysvetľuje diagnostička. 
 

Detekcia problému je len začiatok

Existuje viac možností detekcie, ale na prvom mieste je záujem o dieťa. Vyštudovaná pedagogička usudzuje: „Keď učiteľ dieťa vníma, pozoruje, rozpráva sa s ním, je to najpodstatnejšie, čo môže urobiť. Nevyhnutná je dôvera, aby sa dieťa cítilo slobodne pri vyjadrovaní akýchkoľvek emócií a postojov. Aj negatívnych, respektíve takých, ktoré sa učiteľovi nemusia páčiť. Je to cenné, pretože si dieťa otestuje učiteľa či unesie aj bolestivú pravdu o tom, čo prežíva. Mne sa osvedčilo využívanie zážitkových aktivít, prostredníctvom ktorých sú deti otvorenejšie. Dieťa pri nich dokáže slobodne a nenútene vyjadriť, čo cíti. Vnímavý učiteľ si potom dokáže poskladať puzzle jeho života.“

Identifikácia je len začiatok, prvý krok. Pokračuje: „Po nej nastáva niečo ako Sofiina voľba, rozhodnúť sa, čo je najlepší záujem dieťaťa. Čo mu pomôže a čo uškodí, aj keď v najlepšej viere, že pomáhame? Zo zákona vyplýva povinnosť nahlásiť každé podozrenie. Bolo by skvelé, keby bol každý agresor potrestaný a obeť ochránená a telesne aj duševne ošetrená. Žiaľ, tak jednoducho to nefunguje. Náš systém je nedokonalý a mnohé obete roky trpia a nosia si bolesť so sebou. Prenášajú ju do svojich rodín, na svoje deti, čím sa bludný kruh násilia nemá šancu uzavrieť.“ Každá situácia je individuálna a neexistuje jednoznačný recept ako to riešiť „správne“.

Najvyšší princíp je dobro dieťaťa. Pre učiteľa to môže znamenať aj vážnu morálnu dilemu, najmä, ak ho dieťa zaviaže mlčanlivosťou. Zradiť dôveru dieťaťa pre zadosťučinenie spravodlivosti? To je Sizyfovská otázka.

Šikanovanie je tiež agresivita

Problémom je aj agresivita zo strany rovesníkov. Tu už hovoríme nie o týraní, ale o probléme šikanovania. Odborníčka hovorí: „Je to prejav agresivity a násilia páchaného rovesníkmi, pričom ide o evidentnú typickú asymetriu sily. Žiadne bežné šarvátky. Častejšie šikanujú chlapci, v ich podaní ide prevažne o fyzické ataky, ničenie vecí ale aj ponižovanie. Ak sú agresormi dievčatá, ide zvyčajne o psychické ubližovanie – ohováranie, ponižovanie, izoláciu.

V poslednom období je rozšíreným javom kyberšikanovanie, čiže ubližovanie prostredníctvom sociálnych sietí. Keď hovoríme o dieťati, ako obeti agresívneho správania, najuchopiteľnejším znakom je existencia nerovnováhy síl.“ To znamená keď fyzicky alebo psychicky silnejší jedinec ubližuje slabšiemu. Môže ísť aj viacerých agresorov, ktorí sa postavia proti jednému. Obeť takéhoto konania trpí telesne aj duševne.

Znižovanie veku agresorov je len dôsledkom stavu spoločnosti a správanie detí je jej zrkadlovým odrazom. Katarína Szíjjártóová dodáva: „Sú také, ako ich my – spoločnosť formujeme. Keďže sa doslova zo všetkých strán na nich valí násilie, nemôžeme sa čudovať, že sa stáva prirodzenou súčasťou života už malých detí.“