Bol pre mňa veľkým darom

V Božích pohnútkach a riadení našich životov by veriaci mali hľadať a objavovať zmysel kríža, ktorým nás Pán na ceste spásy niekedy navštevuje.

Perspektíva jeho prijatia v duchu viery sa spája s posilňujúcim Ježišovým výrokom: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie“ (Jn 11, 25). Dúfame, že i slová Moniky Jedličkovej pomôžu iným, ktorí prežívajú podobnú ťažkú skúsenosť.

Čas radosti

Monika pochádza z obce neďaleko Trenčína, kde jej budúci manžel v čase, ako sa spoznali, už býval. „Naše životné cesty a zamerania boli také rozdielne, že pravdepodobnosť stretnutia a zblíženia bola veľmi malá. Akokoľvek to vyzeralo nepravdepodobné, naše životné ,priamky‘ sa stretli.

Od začiatku nášho vzťahu som Miloša v každom ohľade vnímala ako muža, ktorého som si vymodlila.“ Ako to už niekedy býva na prvom zoznamovacom stretnutí, vo verbálnej rovine je to opatrné. „Bolo to skôr bez slov a zdalo sa, že vôbec nemáme potrebu rozprávať sa.

Neskôr sme sa vzájomne utvrdili, že obaja sme mali pocit, akoby sme sa už poznali, hoci sme sa videli prvýkrát. To naše duše sa poznali a vedeli, že patria k sebe.“ Po čase, samozrejme, Monika a Miloš neváhali a vzťah spečatili pred Bohom.

Obrovský šok

No ich radosť zo spoločného života netrvala dlho. Miloš náhle vo veku 33 rokov zomrel na zlyhanie srdca, čo bolo pre Moniku neuveriteľné precitnutie. „Bol to pre mňa obrovský šok! Mala som pocit, že som v nejakom tranze. Vôbec som si jeho smrť nepripúšťala.

Stále som si opakovala: ,To nemôže byť pravda! To predsa nie je možné!‘ Boli sme manželia len deviaty mesiac a Miloš mal len 33. Nie je to príliš skoro na smrť? Nechápala som to a stále som si myslela, že je to len zlý – ten najhorší sen, veď predsa ako mohol zomrieť ten, koho ja tak milujem?“

Je prirodzené, že manželia mali spoločné plány a sny. Zdalo sa, že všetko odišlo s drahým manželom. „Ten pocit, keď som stála pri jeho rakve, neviem opísať slovami. To, čo som prežívala, nebol smútok. Nebola to bolesť, čo som cítila.

Ani v tejto chvíli neviem nájsť správne slová. Možno by som to najlepšie vyjadrila, keď poviem, že som sa pri poslednej rozlúčke s ním chcela rozplynúť. Nepýtala som sa Boha, prečo práve ja. Skôr som sa ho pýtala, prečo práve on?!

Okrem pozitívnych ľudských vlastností som u manžela vnímala aj zanietenie pre duchovné hodnoty. I preto stále považujem jeho odchod za obrovskú stratu,“ priznáva Monika.

Čas na smútok

Človek po akejkoľvek vážnej traumatizujúcej udalosti prechádza špecifickými fázami – od šoku i hnevu cez smútenie až po fázu vyrovnania. Dôležitá je perióda, keď sa človek odpútava od udalosti a usiluje sa nájsť nový začiatok.

O tom, čo jej pomáhalo, Monika hovorí: „Áno, smútenie má svoje špecifické fázy, ktoré sa nijako nedajú urýchliť a ktorými pozostalý musí prejsť. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že je potrebné, aby si človek stratu blízkeho človeka ,odsmútil‘.

Aby si doprial toľko času a toľko sĺz, koľko treba. U každého má proces iné trvanie a priebeh. Myslím, že to závisí aj od hĺbky vzťahu, aký človek so zosnulým mal. U mňa tento proces trval veľmi dlho. A ešte stále neviem s istotou povedať, či je to už ,zahojené‘.“

Najhorší bol večer, keď povinnosti dňa nezamestnávali Monikinu myseľ. „Niektorí známi mi vraveli: ,Monika, ako dobre to zvládaš.‘ Ja som si však len myslela, keby ste vedeli. Mala som len jednu možnosť – pohnúť sa smerom k Svetlu a postaviť sa znovu na nohy.

V treťom roku po manželovej smrti, keď sa blížil sviatok Všetkých svätých, znenazdajky prišla ku mne jedna myšlienka, ktorú som vnímala, že ,je od Miloša‘: tvoj úsmev je môj pokoj.“

A tak Monika vyriekla: „Už nechcem žiť ďalej iba do sĺz ponorená, chcem aby láska, ktorou si ma ty miloval, bola oslávená! A preto som po sviatosti zmierenia sľúbila v tichu sama sebe, že sa budem snažiť životom ísť ďalej – už len z lásky k tebe!“

Pomoc spoločenstva

Spoločenstvo, svedectvá, kňaz, psychológ či terapeut pomáhajú postaviť sa človeku na nohy. O svojej osobnej skúsenosti Monika prezrádza: „Mám pocit, že pri hľadaní odbornej pomoci som precestovala takmer polovicu Slovenska. Spoznala som veľa skvelých ľudí.

Vyhľadala som i terapeutov. I keď sa usilovali a ich prácu nepodceňujem, v mojom prípade ich slová neboli najpodstatnejšie. Niečo osobné mi pri rozhovoroch chýbalo, možno vlastná skúsenosť. Písala i stretla som sa aj s kňazmi, najmä z radov saleziánov, keďže manžel sa s viacerými poznal.

Priniesli mi do duše o čosi viac svetla a nádeje, za čo som im bola veľmi vďačná.“ Najviac jej však pomohlo, keď spoznala občianske združenie Kolobeh života, organizujúce stretnutia pozostalých, ktorí prišli o svojich drahých.

„Práve medzi týmito ľuďmi, ktorí mali so smrťou najbližšieho a milujúceho človeka rovnakú skúsenosť ako ja, som sa cítila najlepšie. Vedeli ma totiž pochopiť úplne, aj bez slov; vedeli, čo prežívam. Nemuseli sme nič hovoriť, stačilo, že sme spolu.

Najväčšie ďakujem patrí mojim rodičom, bez nich by som to fakt nezvládla. Oni mi boli najväčšou oporou. Rovnako najbližšej rodine i priateľom. Vďaka nim som nezostala sama.“

Nádej s Bohom pomáha ísť ďalej

Po strate blízkeho človeka ukotvenie nového vzťahu k sebe samému nie je ľahké. „V niektorých knihách sa píše a aj ľudia, s ktorými som sa stretávala, mi opakovane vraveli, že všetko sa deje z nejakého dôvodu. A vraj všetko zlé je na niečo dobré.

V tej chvíli som si myslela: ,Tak vám asi načisto šibe. Čo dobré môže priniesť Milošova smrť?!‘ Postupne som však prichádzala na to, akým veľkým darom od Boha bol Miloš pre mňa. Hoci sme boli spolu krátko, svojím životom zmenil ten môj.

Ukázal mi, aké sú pravé hodnoty v živote. Vedel naplno prežívať prítomnú chvíľu. Viackrát som ho našla sedieť za naším domom pri rieke, a keď som sa ho opýtala, čo robí, odvetil: ,Poď, pokladík, sadni si aj ty a vnímaj ten pokoj.‘

Keď sme cestovali autom, zrazu ho odstavil na kraj cesty a chvíľu sa díval do slnka. Všetko vnímal ako dar a nič nebral ako samozrejmosť. Priznám sa, že vtedy som to nechápala. Božiu prozreteľnosť vidím práve v dare osoby môjho manžela.“

Naše svedectvo

Monika začala svoje pocity ukladať na papier v poetických slovách. Keď sa jej pýtame, či išlo o určitú psychohygienu prekonávať ťažké chvíle alebo bol dôvod iný, Monika vysvetľuje: „I keď nemám problém so spájaním slov do rýmov, vôbec som to neplánovala.

To išlo akoby úplne mimo mňa. Pár slov na rozlúčku spojených v báseň som napísala ešte v ten istý deň, keď Miloš zomrel. Ja by som to však na jeho pohrebe prečítať nedokázala. Poprosila som pána farára, ktorý moje slová s úctou predniesol, za čo som mu bola veľmi vďačná.

Ako plynuli dni a spamätávala som sa zo šoku, niečo sa začalo ,drať‘ na povrch. Dala som tomu voľný priebeh a doslova som sa cítila ako ceruzka v rukách iného. Mnou len prechádzalo to, čo chcelo byť vypovedané. A tak vznikla knižka Básničky spod jedličky. Považujem ju za Milošovo a moje svedectvo.“