Bratislavský kalvársky kostol po 72 rokoch konsekrovali

Chrám a jeho okolie za dodržania hygienických podmienok zaplnili o desiatej hodine predpoludním desiatky nadšených farníkov a priaznivcov mariánskeho pútnického miesta.

Na slávnostnú svätú omšu prišiel okrem dominikánov (farnosť dostali do správy po páde komunizmu v roku 1990) a františkánov (farnosť spravovali od jej vzniku v roku 1933) pomocný bratislavský biskup Jozef Haľko, predseda Konferencie vyšších rehoľných predstavených Václav Hypius aj predstavitelia štátnej správy a samosprávy.

O výnimočný hudobný zážitok sa postaral sólista Opery Slovenského národného divadla - barytonista Pavol Remenár s organistom Petrom Mikulom a zborom Octopus.

Arcibiskup Zvolenský počas homílie veriacim zdôraznil, že „steny kostola nás akoby chránia, vytvárajú spoločenstvo a zbližujú nás, na druhej strane však vytvárajú aj určitú hranicu, ktorá zamedzuje, aby sa dovnútra nedostalo to, čo tam nepatrí“.

Vystríhal pred mamonou a povyšovaním majetku, pretože potom „to, čo má byť hore, je na zemi, a to, čo má byť na zemi, je hore. Dôsledkom toho je vnútorný nepokoj, ktorý plodí nenávisť a narušuje celý život spoločenstva, keďže ide o prevrátenie hodnôt. Keď my sme Božím chrámom, steny kostola nám naznačujú, čo nesmie vstúpiť do nášho vnútra“.

Na posvätenie čakali od roku 1948

Najdôležitejší okamih dňa a vôbec celej histórie Kostola Panny Márie Snežnej nastal po Vyznaní viery a Litániách k svätým.

Arcibiskup Stanislav Zvolenský po zasväcujúcej modlitbe krizmou na piatich miestach pomazal oltár a následne dvanásť konsekračných kamenných krížov po obvode kostola, ktoré sú pod obnovenými kovovými svietnikmi. Vtedy okrem vône tymianu zaplavilo - i tak vďaka snehobielej farbe svetlý - kostol novučičké osvetlenie a zapálili sa sviece.

Chrám začali stavať počas druhej svetovej vojny v roku 1943, vtedy sa podarilo postaviť hrubú stavbu kostola aj s vežou.

„Približoval sa však front, Bratislavu bombardovali, čím sa čiastočne poškodila aj stavba, projekty sa stratili, neboli peniaze, a tak sa ďalej nepokračovalo,“ vysvetlil brat Dominik Roman Letz z Rehole dominikánov. Aj vďaka mnohým obetavým farníkom sa kostol v rokoch 1947 – 1948 podarilo dostavať, avšak bez posvätenia biskupom.

„Vtedajší správca farnosti – františkán Gaudenc Novický začal vybavovať jeho konsekráciu, čo sa však nakoniec celkom nepodarilo. Dohodol sa s administrátorom Trnavskej apoštolskej administratúry Ambrózom Lazíkom, ktorý prevzal vedenie po zosnulom biskupovi Pavlovi Jantauschovi.

Bol však ešte kňazom, nestihol byť vysvätený za biskupa. Kostol požehnal 3. októbra, v predvečer sviatku sv. Františka, avšak biskupom sa stal až o rok neskôr, v roku 1949.“

Počas ďalších desaťročí sa čakalo na dokončenie a obnovu interiéru. „To sa s Božou pomocou konečne podarilo tento rok, a preto až teraz mohla byť táto stavba úplne zasvätená Bohu, stala sa Božím domovom, ktorý slúži výlučne Bohu na jeho oslavu,“ neskrýval nadšenie brat Dominik.

Krásny kostol nestačí

Radosť mal aj bratislavský pomocný biskup Jozef Haľko, ktorý z tejto farnosti pochádza, bol v nej miništrantom i kostolníkom, hlásil sa z nej ako bohoslovec a napokon v nej mal aj spolu s ďalšími kňazmi primície.

„To, že dnes sa niečo takéto naplnilo, je o vitalite nejakého spoločenstva. To, že sa konsekruje kostol, že je obnovený, že žiari, je niečo, čo materiálne vidíme, ale za tým je nejaká človečina a spiritualita, v tom zmysle, že ľuďom záleží na tom, aby miesto, kde sa modlia, bolo aj patričným spôsobom vznešené a dôstojné.

To sa dnes podceňuje, ale myslím si, že aj vonkajšia forma vyjadruje to, čo sa vnútorne prežíva. A to, že vidíme  tento krásny kostol - ak toto je vonkajšia forma, tak to, čo je vnútri, musí byť tiež krásne,“ povedal biskup Haľko pre Katolícke noviny.

Arcibiskup Stanislav Zvolenský pripomenul, že do kostola prichádzame, aby sme sa očisťovali, obnovovali a posilňovali krásu nášho vnútorného chrámu, chrámu nášho srdca.

„Jedna vec je krásny kostol, ale on má zmysel, len keď my v našom vnútri budujeme Božie chrámy, keď my sme Božím chrámom, lebo samotný kostol by svojou krásou nemal zmysel, keby neslúžil obnovovaniu, okrášľovaniu, prehlbovaniu duchovného života, duchovnej krásy jednotlivých bratov a sestier.“

Rekonštrukciou interiéru kostola sa však ešte veľkolepé plány neskončili. Ďalšou výzvou je postavenie veže, ktorá od roku 1959 kostolu chýba – zbúrali ju pre Slavín. Budúci rok na sviatok Povýšenia Svätého kríža by ju radi požehnali.

Ďalšie fotografie z konsekrácie Kostola Panny Márie Snežnej na bratislavskej kalvárii nájdete po kliknutí na tento odkaz.