Deportácie Židov boli podľa biskupov nemravným činom

Nástupu Karola Kmeťka do biskupskej funkcie predchádzalo „upratovanie“ na slovenských biskupských stolcoch, ktoré ich malo po vzniku prvej Československej republiky zbaviť maďarského vplyvu. Biskup Kmeťko si medzi veriacimi získal sympatie. „Bol veľmi vnímavý k náboženským i sociálnym otázkam svojich veriacich. Jeho takt, rozvážnosť a jemný humor boli podmanivé,“ hovorí cirkevný historik Róbert Letz. Dodáva, že Karol Kmeťko bol rozvážny a tolerantný biskup. Tento prístup neobmedzoval iba na katolícku konfesiu, ale uplatňoval ho aj pri evanjelikoch a Židoch.

Výrazným menom katolíckeho duchovenstva bol v predvojnovom období aj Jozef Tiso. Angažoval sa v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane (HSĽS), ktorej poslancom bol v minulosti aj Karol Kmeťko. Po svojom vymenovaní za biskupa sa však poslaneckého mandátu zriekol. „Biskup Kmeťko HSĽS aj naďalej rešpektoval ako stranu, ktorá presadzuje záujmy slovenských katolíkov. Nevyhovoval mu však radikalizmus časti predstaviteľov HSĽS zoskupených okolo Vojtecha Tuku,“ približuje Róbert Letz s tým, že biskup Kmeťko po vytvorení slovenskej pobočky Československej strany lidovej inklinoval skôr k tejto celoštátnej strane.

Okrem politickej angažovanosti oboch duchovných spájalo to, že Jozef Tiso bol diecéznym kňazom biskupa Kmeťka. V roku 1921 pripravoval vysviacku prvých troch slovenských biskupov, medzi nimi i Karola Kmeťka. Túto náročnú úlohu zvládol dobre, a preto ho biskup Kmeťko vymenoval za svojho tajomníka. Keď bol však Tiso v roku 1922 odsúdený za údajné protičeské výroky, nitriansky biskup si ho už nechcel nechať ako tajomníka. „Tisa preto menoval za farára do Bánoviec nad Bebravou. Od tých čias sa Tiso správal ku Kmeťkovi s istou rezervou a ich styk sa stal viac oficiálnym,“ konštatuje cirkevný historik.

Slovenský štát prijali ako jediné východisko

Keď v roku 1939 vznikol Slovenský štát, Karol Kmeťko a ostatní slovenskí biskupi považovali Jozefa Tisa za najvhodnejšieho na úrad prezidenta štátu. „Keď sa s celou úprimnosťou zúčastňujeme na radosti slovenského národa, zvláštnym uspokojením nám je, že prvým prezidentom nášho štátu sa vo vašej osobe stáva muž, ktorý si svojou minulosťou, oddanosťou, neúnavnou prácou a zriedkavou obetavosťou zaslúžil všeobecnú dôveru občanov a bol jednomyseľne povýšený na hlavu štátu,“ uviedol biskup Kmeťko 14. novembra 1939 v prejave na audiencii biskupov u prezidenta Jozefa Tisa.

Biskupi prijali vznik Slovenského štátu ako jediné reálne východisko zo situácie, v ktorej sa Slovensko ocitlo pod bezprostredným tlakom nacistického Nemecka. V tomto duchu sa vyjadrili i v pastierskom liste z 3. decembra 1939. „V úvode svojho pastierskeho listu katolícki biskupi poukázali na ťažkú situáciu, v ktorej sa slovenský národ nachádzal, pričom prostredníctvom Božej pomoci sa situácia vyvinula tak, že Slováci dosiahli bez krviprelievania vlastný štát. Kmeťko spolu s inými biskupmi vkladal veľké nádeje, že štát sa bude budovať na kresťanských princípoch. Druhá svetová vojna a nemecká supremácia to však znemožňovali,“ poznamenáva Róbert Letz.

Nádeje na kresťanský štát pominuli

Nádeje biskupov na kresťanský základ nového štátu čoskoro pominuli a na prezidenta a vládu sa museli obracať s kritickými memorandami. Keď 9. septembra 1941 vláda vydala takzvaný Židovský kódex (nariadenie č. 198), ktorý v značnej miere obmedzoval občianske práva Židov na Slovensku, Karol Kmeťko zvolal slovenských biskupov na poradu do Bratislavy, kde 7. októbra rokovali o dôsledkoch tohto kódexu. „Vypracovali memorandum slovenských biskupov, ktoré poslali prezidentovi, predsedovi vlády a snemu Slovenskej republiky. Uviedli v ňom, že podľa znalcov katolíckej morálky takzvaný židovský kódex porušuje prirodzené právo a slobodu svedomia jednotlivca,“ približuje súčasný nitriansky biskup Viliam Judák.

Biskupi v memorande predniesli niekoľko vážnych teologických otázok: „Nevypočítateľné sú škodlivé praktické následky pre morálny a náboženský život, ktoré sa skrývajú v predmetnom nariadení. Ako budeme môcť naďalej učiť, že pred Bohom sú si všetci rovní? Ako budeme môcť tvrdiť podľa príkazu Spasiteľa ,Choďte a učte všetky národy‘, že sa má každý dať pokrstiť a vstúpiť do Cirkvi? Ako budú môcť katolícki kňazi v toľkých skúškach utešovať veriacich židovskej národnosti? Ako budú môcť hlásať bez protirečení Kristovo prikázanie ,Nečiňte iným, čo nechcete, aby iní činili vám‘?“

Kódexu vyčítali, že je postavený na ideológii rasizmu, ktorý označili za blud. „Protestovali, že kódex zakazoval manželstvo medzi kresťanom a Židom. Zakazoval chodiť židovským deťom do stredných škôl a na univerzitu. Memorandum na konci žiadalo, aby bol kódex zmenený podľa zásad katolíckej náuky a prezident udeľoval podľa paragrafu 255 kódexu čo najhojnejšie prezidentské výnimky,“ pripomína Viliam Judák požiadavky vtedajšieho biskupského zboru.

Vysťahovanie označili za protiústavné

Pred odchodom prvých transportov so židovskými občanmi do Poľska slovenskí biskupi žiadali vládu, aby odstúpila od svojho zámeru vysťahovať Židov. „Ako hlásatelia a strážcovia nielen zjaveného, ale aj prirodzeného Božieho zákona, považujeme za svoju povinnosť oznámiť vysokej vláde, že podľa nášho presvedčenia sa takéto opatrenie protiví prirodzenému Božiemu zákonu. Preto zdvíhame svoje varovné slovo a vysokej vláde predkladáme úctivú žiadosť, aby od zmieneného úmyslu ráčila odstúpiť a nájsť také riešenie, ktoré sa neprotiví Božiemu zákonu,“ stálo vo výzve adresovanej vláde.

Svoj postoj biskupi zopakovali aj v článku na obranu Židov, ktorý z ich poverenia vyšiel 26. apríla 1942 v Katolíckych novinách. „Vysťahovanie označovali ,za protiústavný a nemravný čin kolektívneho trestu bez súdneho výroku o vine či nevine‘. Vtedy ešte nik nevedel, že odsunutí židovskí občania neodchádzajú na práce, ale že sa stanú obeťou diabolského likvidovania v hitlerových táboroch smrti,“ poznamenáva Viliam Judák.

Nasledovali aj ďalšie apely biskupského zboru. Jedným z nich bol pastiersky list z 8. marca 1943, v ktorom biskupi opäť podotkli, že nemožno trestať ľudí bez zistenia viny. List pri bohoslužbách čítali všetci kňazi, taktiež Jozef Tiso v Bánovciach nad Bebravou.

Karol Kmeťko v mene všetkých biskupov o mesiac neskôr zaslal prezidentovi ďalšie memorandum, v ktorom sa prvýkrát vyjadruje o reálnej situácii deportovaných: „Podľa našich informácií osud deportovaných zo Slovenska je taký, že sa vlastne odvážajú do najväčších ľudských útrap a do úplnej záhuby... Keby sme mlčali, budili by sme dojem, že aspoň mlčky dávame súhlas a že konieckoncov nepriamo spolupôsobíme na zlom.“

Rasový princíp je dogmatický omyl

Slovenskí biskupi po prevalení správ z koncentračných táborov stále viac cez spoločné a individuálne intervencie vystríhali pred obnovením deportácií, ktoré boli prerušené v októbri 1942. V liste prezidentovi Tisovi z 15. novembra 1943 biskup Kmeťko znova upozorňoval, že rasový princíp je dogmatický omyl, odsúdený Svätou stolicou. „Prenasledovať niekoho len pre jeho rasovú príslušnosť je nespravodlivosťou. Riešenie židovskej otázky bolo skutočne ,revolučné‘, teda neuvážené a v prevedení neraz nespravodlivé a kruté. Náš ľud sa zarazil nad vyvážaním nevládnych starých ľudí a na smrť chorých, ako aj nad šafárením s ich hnuteľným majetkom,“ vyčítal biskup Kmeťko prezidentovi.

Tiež upozorňoval, že rasový princíp môže byť pre malé národy – akým bol i slovenský – nebezpečný. „Lebo väčší národ môže tento princíp použiť proti nemu, vyhlasujúc seba za dokonalejšiu rasu a územie toho národa za svoj životný priestor. Alebo donúti malý národ vliať sa, či ho vysťahuje,“ pripomína Róbert Letz prezieravosť Karola Kmeťka i ostatných biskupov, ktorí si uvedomovali nebezpečenstvo číhajúce zo strany Hitlerovho režimu. V prípade evakuácie slovenského obyvateľstva z východného Slovenska biskupi vyzvali Jozefa Tisa, aby odstúpil z prezidentskej funkcie, ak tomu nedokáže zabrániť.

Pomoc Židom

Cirkev sa však v otázke židovských občanov neuspokojila len s memorandami a protestnými prípismi. Napríklad prostredníctvom Biskupského úradu v Nitre bolo vybavených viacero výnimiek, ktoré oslobodzovali Židov od deportácie. Zaujímavý je tiež príbeh farára v obci Jarok Štefana Galla, ktorý na fare ukryl a zachránil 35 Židov. Za tieto zásluhy dostal v roku 2003 in memoriam ocenenie Spravodlivý medzi národmi.

„Určite to nebolo bez vedomia jeho diecézneho biskupa Kmeťka, ktorý sa ujímal prenasledovaných a väznených. Karol Kmeťko vykonal niekoľko sto intervencií, pričom nikdy nehľadel na náboženskú príslušnosť ani na árijský alebo neárijský pôvod ľudí, ktorí mali byť deportovaní,“ približuje biskup Judák úsilie svojho predchodcu, ktorého ešte počas vojny v roku 1944 vymenoval pápež Pius XII. za arcibiskupa ad personam.

V rámci pomoci židovskému obyvateľstvu počas vojny Viliam Judák tiež pripomína Rabínsky inštitút v Nitre, kde s vedomím úradov a za podpory Biskupského úradu v Nitre počas celého trvania Slovenského štátu až do vypuknutia povstania študovali teológiu židovskí adepti.

Róbert Letz dopĺňa, že biskup Kmeťko taktiež intervenoval u nemeckého veliteľa na gestape v Nitre, aby sa zamedzilo deportovanie Židov z mesta a jeho okolia do koncentračného tábora v Seredi. „Na Kmeťkov postoj k Židom v čase ich prenasledovania nezabudla ortodoxná židovská obec, ktorá po arcibiskupovej smrti poslala biskupskej kancelárii v Nitre ďakovný list za pomoc a záchranu mnohých ľudských životov. Treba pripomenúť, že arcibiskup Kmeťko sa po skončení vojny zastával aj perzekvovaných príslušníkov maďarskej a nemeckej menšiny, ktorí dostali biľag kolektívnej viny,“ dodáva na záver Róbert Letz.