Domáce vzdelávanie nie je dištančné vyučovanie

Prvotné reakcie ľudí boli skôr odmietavé. Väčšina si totiž stotožnila domáce vzdelávanie s dištančným vzdelávaním, ktoré prebieha v našich školách počas pandémie. Lenže takzvané online vyučovanie s tým nemá vôbec nič spoločné.

Dôvody na domáce vzdelávanie sú rôzne

Rodičia sa pre takýto typ vzdelávania rozhodujú dobrovoľne s vedomím, že na seba preberajú plnú zodpovednosť za vzdelávanie svojich detí. „Môže to byť z rôznych pohnútok,“ uvádza Lucia Mešková, ktorej deti sú na domácom vzdelávaní.

„Medzi závažnejšie patria zdravotné problémy detí, ktoré sú ťažko zaraditeľné do bežného vzdelávacieho procesu. Potom sú tu rodičia, ktorí túto formu považujú za najprirodzenejšiu pre rozvoj dieťaťa.

Ďalší rodičia chcú deti sprevádzať spoznávaním sveta v súvislostiach a nechcú dovoliť, aby neprepájané a často len memorované vedomosti ubili potenciál a zvedavosť dieťaťa a jeho prirodzený záujem učiť sa nové veci. Tiež môže ísť o nadané deti, ktoré vďaka individuálnej forme vzdelávania dostávajú väčší priestor na rozvoj svojich talentov.“

Domáce vzdelávanie alebo „domškoláctvo“, ako ho skrátene nazývajú na Slovensku, patrí vo svete medzi štandardné formy vzdelávania a z hľadiska výsledkov detí nie sú zaznamenané žiadne výrazné nedostatky, skôr naopak.

Do domáceho vzdelávania sa môže zapojiť ktokoľvek, kto si podá v škole žiadosť o individuálne vzdelávanie, ktorá ale musí byť aj niečím odôvodnená.

„Podmienkou je, že rodič musí mať pedagogické vzdelanie pre prvý stupeň ZŠ. V prípade, že to tak nie je, musí zabezpečiť dieťaťu ,garanta‘, teda osobu, ktorá bude zastrešovať domáce vzdelávanie – buď môže dieťa reálne učiť, alebo je k dispozícii na konzultáciu či odbornú pomoc,“ spresňuje Lucia Mešková.

Samozrejme, je potrebné overiť vedomosti dieťaťa, ktoré z tohto dôvodu absolvuje každý polrok preskúšanie vo svojej kmeňovej škole.

A čo so socializáciou?

Spontánne prichádza na jazyk otázka socializácie detí, vytvárania priateľstiev, návšteva krúžkov. Lucia Mešková priznáva, že aj deti na domácom vzdelávaní silno ovplyvnila pandémia a vytlačila ich do online prostredia. Ale za bežných okolností majú oveľa viac priestoru na voľnočasové aktivity.

„To, čo v triede s dvadsiatimi žiakmi rôznych aktuálnych schopností trvá celé doobedie, dokážete doma s dieťaťom spraviť za 2 hodiny. Zvyšok času má dieťa priestor na individuálny rozvoj a na stretávanie sa s inými deťmi na domácom vzdelávaní, na krúžkoch alebo v komunite, v ktorej sa rodina pohybuje.

Socializácia, ktorú sme súčasným školským systémom obmedzili len na deti narodené v rovnakom roku (bez ohľadu na prostredie, z ktorého pochádzajú, výchovu, záujmy a talenty), nikdy nebola pre človeka prirodzená.

Žiaden dospelý človek sa po opustení školských lavíc nestretáva do konca života len so svojimi rovesníkmi. V tomto domškolácke deti získavajú veľký benefit, pretože nežijú v sterilnom neprirodzenom prostredí, ale stretávajú sa počas dňa s rôzne starými ľuďmi, veľakrát aj s dospelými a zažívajú sociálny kontakt v skutočnom svete (napríklad vám pomáhajú nakupovať, učia sa variť a vidia starostlivosť o domácnosť, chodia do múzeí a na výstavy, stretávajú sa na spoločných akciách).

Okrem toho je veľkým plusom posilňovanie súrodeneckých vzťahov,“ vymenúva klady socializácie domáceho vzdelávania Lucia Mešková, no zároveň priznáva, že „je dôležité pre nás, ako rodičov, ustriehnuť si hranice svojho súkromia voči deťom a nájsť si pravidelný čas na psychohygienu“.

Nelezú si síce s deťmi na nervy, ale je potrebné určiť jasné hranice a stanoviť pravidlá. „Napríklad synovi prekážalo, keď dcéra hocikedy začala hrať na flaute alebo klavíri, respektíve sa s flautou presúvala po celom dome. Povedali sme si pravidlá, kedy a kde sa bude hrať a čo zatiaľ môže syn robiť, aby ho to nerušilo.

On zas musí rešpektovať pravidlo, že ryby sa nechytajú po celom dome, lebo zvyšok rodiny nemá v obľube zakopávať a vymotávať sa z jeho udíc. Učíme sa vzájomnému rešpektu vo všetkých možných situáciách, ktoré život prináša.“

Zaujímalo nás aj to, ako je to s vyučovaním jednotlivých predmetov. Lucia Mešková hovorí, že mladšie dieťa je mnohokrát ťahané tým starším. „Syn bude prvák, ale po tomto roku už sype z rukáva vybrané slová. Keď ho niečo nezaujíma, robí si svoju prácu a vie, že nás musí nechať pracovať.

Dcéra sa zas naučila veľkej samostatnosti. Máme na celý týždeň pripravenú tabuľku, do ktorej len zapíšem strany a cvičenia a ona si ich robí sama. Keď niečo nevie, som k dispozícii. To sa týka najmä precvičovania už zvládnutých vedomostí, napríklad násobilky alebo vybraných slov.

A potom prichádzajú na rad predmety, ktoré viem urobiť takou formou, aby sa zapojili obaja (prípadne niekedy pozveme komunitu asi 6-7 domškolákov z nášho okolia vo veku 5 – 10 rokov a urobím aktivitu pre všetkých), a učíme sa veľa vonku a v praxi. To sa týka najmä prírodovedy a vlastivedy.“

Budú pokračovať aj na druhom stupni?

Lucia Mešková s dcérou majú pred sebou štvrtý ročník, a tak prichádza čas rozhodnúť sa, či pokračovať v domácom vzdelávaní aj na druhom stupni ZŠ. Zatiaľ spôsob vzdelávania neplánujú meniť, avšak dodáva: „Budeme reflektovať aj rozhodnutie dcéry, ak bude cítiť potrebu vyskúšať si školu, nebudeme jej brániť.“