Panna Mária je novozákonná archa zmluvy

Už misia sv. Cyrila a Metoda v 9. storočí bola v našom národe veľmi úzko spojená s mariánskou úctou. Ruženec, Loretánske litánie či nosenie škapuliarov sú pre Slovákov niečím, čo patrí k ich prirodzenej zbožnosti. Aká by mala byť úcta veriaceho človeka k nebeskej Matke, aby nebola len formálna, no zároveň ani príliš fanatická?

„V prvom rade je dôležité všímať si Pannu Máriu ako skutočnú ženu, ktorá reálne žila na tejto zemi, vo všetkom bola taká istá ako my, ale nikdy nespáchala hriech. Toto je základ, o ktorý by sme sa mali opierať,“ začína svoje rozprávanie liptovskomikulášsky kaplán Jozef Marhefka.

Vzor duchovnej, fyzickej aj psychickej sily

Keď sa pozrieme na umenie – fresky, maľby či sochy, Mária je väčšinou zobrazovaná ako oslávená Panna, Božia Matka. Podľa Jozefa Marhefku sa tak zo zreteľa vytráca práve obraz Márie ako obyčajnej ženy, ktorá má čo povedať nám obyčajným ľuďom. Ak však zmeníme uhol pohľadu, zistíme, že Panna Mária je človeku veľmi blízka.

„Cirkev Máriu nazýva Panna mocná. Pritom nemá na mysli len duchovnú silu,“ vysvetľuje Jozef Marhefka, „ale zdôrazňuje tiež fyzický aspekt. Veď v požehnanom stave prešla obrovskú cestu, keď išla z Nazareta do Betlehema. Musela mať silu, aby túto vzdialenosť zdolala.“

Kňaz však ďalej hovorí, že treba vyzdvihnúť aj psychickú silu, ktorou Božia Matka oplývala. „Nám ľuďom je veľmi nepríjemné byť s tými, ktorí sú hrubí, vulgárni, neúctiví. A Panna Mária, hoci nemala žiadny hriech, žila medzi ľuďmi, ktorí boli často veľmi hriešni. Aj vďaka veľkej psychickej sile túto skutočnosť uniesla.“

Prvoradá je však podľa Jozefa Marhefku Máriina duchovná sila, ktorá sa prejavila najmä pod krížom. Evanjelista Lukáš uzatvára rozprávanie o zvestovaní slovami: „Anjel potom od nej odišiel“ (Lk 1, 38).

To znamená, že ju nesprevádzal celý život a nevysvetľoval jej, čo má robiť. Mária sa občas nachádzala v situácii, keď nechápala Boží zámer, ale vždy bola príkladom veriaceho človeka, ktorý načúva Božiemu slovu, zachováva ho v svojom srdci a rozjíma o ňom (porov. Lk 2, 41 - 52). 

Podľa slov Magnifikatu si bola vedomá toho, že ju „budú blahoslaviť všetky pokolenia“, že bude uctievaná. Nie však preto, že by bola niečo dosiahla sama, ale preto, že Boh v nej vykonal veľké veci. 

Boh ju uchránil od rozkladu v hrobe

Udalosť nanebovzatia Panny Márie ostáva pre človeka veľkým tajomstvom. Jozef Marhefka dáva do pozornosti liturgické čítania, ktoré v kostoloch zaznejú v predvečer tohto sviatku. Hovorí sa v nich o arche zmluvy, ktorú možno pokladať za predobraz Panny Márie.

„V prvom čítaní sa píše, ako kráľ Dávid prenáša archu zmluvy, ktorá mala pre židov veľký význam. Keď bola požehnaná, spočinul na nej Boh a nikto sa jej nesmel dotknúť, lebo by zomrel,“ pripomína Jozef Marhefka biblické udalosti. „Keď Boh zasiahol Ozu, ktorý sa pri prenose dotkol archy zmluvy, Dávid sa zľakol, a preto ju nechal v dome Obededoma. Tam bola tri mesiace, až potom ju dal preniesť do svojho mesta.“

Kňaz zdôrazňuje, že Cirkev pravdu o nanebovzatí Panny Márie vykresľuje práve na obraze archy zmluvy. Evanjelista Lukáš akoby sa inšpiroval touto starozákonnou udalosťou, keď hovorí, že Panna Mária bola u Alžbety asi tri mesiace; teda presne toľko, koľko starozákonná archa zmluvy u Obededoma.

Dokonca sa Alžbeta pýta: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1, 43). Starozákonný biblický text je veľmi podobný, keď Dávid hovorí: „Akože by mohla prísť Pánova archa ku mne!“ (2 Sam 6, 9).

Pravou archou zmluvy je teda Mária. Ona prináša v svojom lone nie kamenné tabule, ale živé Slovo; nenesie mannu, ale živý chlieb z neba. „Keď apoštol Ján v Zjavení hovorí o arche zmluvy, tiež nemá na mysli starozákonnú archu, ktorá sa stratila počas babylonských vojen, ale archu novozákonnú, ktorou je Mária,“ vysvetľuje Jozef Marhefka.

Už v 8. storočí sa k tejto pravde prikláňal aj Ján Damascénsky, ktorý v svojej kázni hovoril: „Patrilo sa, aby telo tej, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panenstvo, bolo aj po smrti uchované od akéhokoľvek porušenia. Patrilo sa, aby tá, ktorá nosila Stvoriteľa v lone ako Dieťa, bývala v Božích príbytkoch.“

Jozef Marhefka konštatuje, že Cirkev od začiatku jasne vyznávala svoju vieru, že Mária bola vzatá do neba, hoci dogma o tom bola vyhlásená až neskôr. Túto pravdu nám približuje sviatok Nanebovzatia Panny Márie.

Vzťah k nebeskej Matke potrebuje rásť

Jozef Marhefka hovorí, že vzťah človeka k Bohu je formovaný aj prostredníctvom mariánskej úcty. Vidieť to najmä na rôznych púťach, na ktoré ľudia prichádzajú, aby sa vyspovedali, prijali Eucharistiu a posilnili sa vo viere.

Často prídu aj takí, ktorí prežili bolestný pád a potrebujú sa duchovne pozbierať. Mariánska úcta u veriacich ľudí je teda vtedy správna, keď smeruje ku Kristovi.

„Vyrastal som na dedine v čisto katolíckom prostredí, kde sa mariánska úcta žila. Jednoducho som sa jej učil a dala mi veľa v mojej duchovnosti. Vážim si však ľudí, ktorým úcta k nebeskej Matke nebola daná prostredníctvom výchovy, ale museli si ju vybojovať,“ priznáva Jozef Marhefka a za takého človeka pokladá teológa Scotta Hahna, ktorý bol protestantom a zatracoval mariánsku úctu.

„V svojom diele spomína, že jedinou katolíčkou v ich rodine bola babka, po ktorej okrem iného zdedil ruženec. Vtedy ho od zlosti potrhal a prosil Pána Boha, aby jej odpustil túto formu modloslužby. No nakoniec sa aj on sám začal ruženec modliť a jeho pohľad na Pannu Máriu sa zmenil. Mariánska úcta nebola v jeho rodine žitá, musel si vzťah k Panne Márii nájsť sám,“ dodáva liptovskomikulášsky kaplán.

A práve k takej úcte, ktorú človek objaví, živí, posilňuje a v nej rastie, je pozvaný každý z nás.