Príkladní kňazi inšpirujú svojich nasledovníkov

Traja kňazi, tri príbehy nasledovania Božieho volania. O kňazstve, inšpiráciách i službe Bohu a veriacim porozprával hlohovecký dekan Jozef Schwarz, košický školský kaplán František Barna a nemocničný kaplán v Čadci Miloš Hlucháň.
Peter Slovák, Anna Stankayová 01.06.2021
Príkladní kňazi inšpirujú svojich nasledovníkov

Školský kaplán František Barna v jeho domovskej Cirkevnej základnej škole sv. Cyrila a Metoda v Košiciach na hodine s jeho super deviatakmi. Snímka: Samuel Skladaný

Každý novokňaz vstupujúci na cestu kňazstva má určité predstavy o budúcom kňazskom živote. Dekan Jozef Schwarz (40), farár farnosti Hlohovec, to vníma takto:

„Povolanie ku kňazstvu a následne samotné kňazstvo je dar, ktorý som si ničím nezaslúžil. O tom sa presviedčam každý deň už 16 rokov. Moja odpoveď na Božie volanie ku kňazstvu je ovocie modlitieb a obiet mojich najbližších, drahých rodičov i starých rodičov, známych i neznámych, za čo im ďakujem.

Inšpiráciou na nasledovanie Krista boli aj úžasné kňazské vzory v mojom okolí. Od seminárnych čias sa denne modlím, aby som bol dobrým, svätým a čistým kňazom podľa Srdca Ježišovho. Na primičnom obrázku som mal myšlienku sv. Jána Pavla II.: ,Kontemplovať Kristovu tvár v Oltárnej sviatosti v Máriinej škole.‘

S tým som vstupoval do kňazskej služby, pretože to sú dva piliere, na ktorých stojí moje kňazstvo a z ktorých denne čerpám milosti: Eucharistia a mariánska úcta.“

Pastorácia sa stáva osobnejšou

Na margo toho, čo kňaza napĺňa v pastierskej službe, farár farnosti Hlohovec vysvetľuje: „V súčasnosti vzhľadom na koronavírus sa pastorácia stáva osobnejšou ako predtým. Dnes je dôležité viac počúvať a byť pri farníkoch ako iba rozprávať.

V dnešnej dobe, keď mnohí z nás stratili niekoho blízkeho alebo známeho, je dôležitejšie byť pri ľuďoch ako predtým, keď sme viac ľudí moralizovali a napomínali. Samozrejme, nemôžeme mlčať pri hriechoch alebo alibisticky zatvárať oči. Ježiš nás učí: s láskou napomenúť a s láskou aj prijať napomenutie. V tom je veľkosť človeka – jeho pokora.“

Jozef Schwarz zároveň naznačuje, čo kňaza v pastorácii najviac duchovne povzbudí: „Najviac kňaza osloví a povzbudí úprimný a nepredstieraný duchovný život veriacich. Je zaujímavé sledovať duchovný rast farníkov, z čoho ako kňaz mám veľkú radosť a som Bohu za to vďačný.

Keď prichádzajú sklamania, nepochopenia, je to veľakrát aj povzbudenie pre mňa, keď aspoň jeden človek sa zmení a bude bližšie k Bohu. To je ovocie pastoračnej služby kňaza.

Okrem toho veľmi rád chodím do našej cirkevnej základnej školy, ktorá je mi blízka aj vďaka jej patrónovi svätému Jozefovi. Je tam výborný rodinný a priateľský učiteľský kolektív. Hoci učím iba tretiakov, je to pre mňa veľmi dobrá skúsenosť učenia, počúvania a pochopenia detí, ako vnímajú Pána Boha a svet okolo seba.

Prioritou je deti nielen naučiť modliť sa, správne sa spovedať, ale hlavne naučiť ich kráčať za Ježišom a s Ježišom v srdci. Vo farnosti máme aj Cirkevnú materskú školu Panny Márie Pomocnice, ktorú tiež pravidelne navštevujem a slúžim sväté omše pre našich škôlkarov. Je úžasné sledovať, ako sú deti veľmi vnímavé a citlivé na Božie veci už od útleho veku, ak majú rodinné zázemie a dobrú kresťanskú výchovu hneď od malička.“

Na otázku, aké sú rozdiely pri vedení rôznych farností, Jozef Schwarz hovorí: „Vždy je to o ľuďoch, o komunikácii, o hodnotách a prioritách. V meste je väčšia anonymita ako v obci, kde sa všetci poznajú, preto prístup kňaza je individuálny a špecifický v každej situácii.

Hoci modely správania sa opakujú v každej farnosti, kňaz ako dobrý pastier musí s pastoračnou múdrosťou a často aj s pastoračnou skúsenosťou ľudí správne a citlivo napomenúť, povzbudiť a nasmerovať, a k tomu nestačí iba ľudský rozum, ale hlavne duch rozlišovania a Božia milosť.“

Žiť pre Boha a pre ľudí

Každý deň za dar kňazského povolania ďakuje a teší sa z neho i školský kaplán František Barna (35) z farnosti sv. Gorazda a spoločníkov v Košiciach. Pôsobí na Cirkevnej základnej škole sv. Cyrila a Metoda na sídlisku Terasa. O pár dní oslávi deväť rokov kňazstva.

„Kňazstvo je povolaním ‚žiť pre Boha‘ a ‚žiť pre druhých‘. Toto ‚bytie pre Boha a ľudí‘ je naozaj naplňujúce. Stačí mať otvorené srdce a oči, slobodného ducha a ochotu.“ Cestu k službe Bohu i blížnym mu vyznačili viaceré body: „Boží zámer, veľmi dobrí rodičia, miništrovanie, vynikajúce kňazské vzory a moje rozhodnutie.“

Inšpiráciu a silu dáva sympatickému kaplánovi Ježiš: „On apoštolov a ostatných ľudí učil a sprevádzal. A robí to doteraz. Snažím sa byť dobrým žiakom v jeho škole (on – Ježiš nech to ohodnotí). Hľadám však aj rady múdrych ľudí, ktorí boli blízko Bohu i človeku – najradšej z kníh.

Veľmi cenným zdrojom sily a inšpirácie je pre mňa tiež bezprostredná konfrontácia so žiakmi a učiteľmi. Aj zopár slov so žiakom počas prestávky alebo s učiteľom cestou do zborovne sa môže stať impulzom na dobro.“

Nezostať spokojný, ale napredovať

Doteraz sa každý rok jeho kňazskej služby spájal s vyučovaním náboženstva. Samotná príprava v seminári a pri teologických štúdiách je podľa slov Františka Barnu silne previazaná s pedagogikou a psychológiou a je tam predpoklad, že kňaz bude pôsobiť aj v školstve.

„Vo veľkej farnosti, ktorej súčasťou je aj naša cirkevná škola, pán farár robí maximum, aby sme my kapláni učili na všetkých, najmä na štátnych školách. Hoci len pár hodín v týždni. Je evidentné, že často stačí na škole ‚len‘ prítomnosť kňaza, aby niektorí žiaci začali premýšľať nad otázkami, ktoré by doma nikdy neriešili alebo by hľadali odpovede v nesprávnych zdrojoch.

Ľudia, mladí ľudia, najmä vo väčších mestách, potrebujú mať skúsenosť s kňazom ako obyčajným a normálnym človekom. Škola je vhodným prostredím, kde sa táto skúsenosť môže odohrávať a priniesť dobré ovocie.“

Za najdôležitejšie v poslaní školského kaplána vníma presvedčiť svojich zverencov, že „Ježiš Kristus je tu pre každého a chce premieňať životy“. Rovnako si zachovať nadhľad a nezostať spokojný s realitou súčasnosti, ale napredovať, zostať na ceste.

„Snažím sa, aby všetci – žiaci, učitelia, upratovačky, školník, ekonómka či vrátnička, ale aj rodičia detí vedeli, že za školským kaplánom môžu prísť s čímkoľvek a takmer kedykoľvek. Som rád, že mnohí to tak aj chápu a robia,“ teší sa kaplán.

Základom jeho služby je popri slávení Eucharistie i spovedanie, duchovné sprevádzanie či vyučovanie náboženstva. „Sprevádzanie tried pri mimoškolských aktivitách a duchovných obnovách spojených s výjazdmi mimo školy je teraz znemožnené, ale tiež by to malo byť pevnou súčasťou služby školského kaplána.

No a tých možností ‚bytia pre druhých‘ je v škole nespočetné množstvo. Niektoré vytrvalo hľadám a mnohé si poľahky nájdu mňa.“ Na záver povzbudzuje všetkých váhajúcich: „Odporúčam kňazstvo každému chlapcovi, ktorý túži po živote ako po ustavičnej výzve, náročnosti na seba samého, no zároveň aj ako po odkázanosti na Božiu milosť.“

Povolanie ku kňazstvu sa vyvíjalo dlhšie

Rozhodnutie pre kňazstvo sa u nemocničného kaplána Miloša Hlucháňa (40) zrodilo cez jeho záujem o ľudí a vnímanie života mnohých kňazov, s ktorými veľa prežil ako miništrant v domovskej farnosti v Trenčíne.

„Každý mi odkryl kúsok života kňaza. Takou mojou motiváciou je robiť dobro aj cez povolanie, ktorého sa mi dostalo. Keď som sa rozhodoval, ktorou cestou v živote ísť, prežíval som intenzívny pokoj a úprimnú radosť pri pomyslení na kňazské povolanie. Každá pomoc, ktorú poskytnem ako kňaz, mi prináša radosť, lebo viem, že ako kňaz som potrebný.“

Kňazom je pätnásty rok. Jeho cesta k duchovnému povolaniu zrela viac rokov a prvé výzvy od Pána boli veľmi jemné: „Vyrastal som v tradične veriacej rodine, miništroval som pár rokov, zažíval som pekné detstvo v rodine, mladosť medzi rovesníkmi miništrantmi, mládežou.

Oslovilo ma dianie a aktivity seminaristov. Boli u nás v našej farnosti na návšteve. Na konci ich návštevy zaznelo slovo pre nás mladých, aby sme sa za nich modlili, lebo z nich sa k nám raz môže niekto dostať za kaplána. Tak som sa aj ja modlil.“

Hoci počas strednej školy viac premýšľal o manželstve a založení si rodiny, postupne v ňom skrsla myšlienka, či kňazstvo nie je aj jeho cesta. „Modlieval som sa za to, čítal som si Sväté písmo. Aj tu som nachádzal podnety nato, aby som sa rozhodol. Vo štvrtom ročníku som si podal prihlášku na vysokú školu. Prijali ma na druhýkrát. Po šiestich rokoch štúdia a formácie v kňazskom seminári v Nitre som sa stal kňazom,“ hovorí o svojej púti ku kňazstvu.

Silu mu dáva najmä modlitba – či už kňazská, alebo osobné rozjímanie, ruženec, adorácia. „Tu si potrebujem vyprosiť veľa milostí, vybojovať vnútorné boje, dostať silu v situáciách bezmocnosti a nájsť cestu, ako ísť ďalej,“ priznáva svoj nevyčerpateľný zdroj Miloš Hlucháň.

Byť ľuďom nablízku

V Kysuckej nemocnici s poliklinikou v Čadci sa duchovne stará o pacientov posledných päť rokov. Po kňazskej vysviacke pôsobil v troch farnostiach a pravidelne navštevoval chorých v rodinách či v domovoch sociálnych služieb.

„Takto sa vo mne vytváral aj vzťah k chorým. Sám mám niekoľko diagnóz, ktoré ma viackrát postavili do úlohy pacienta.“ Preto keď prišla od otca biskupa ponuka slúžiť ľuďom v nemocnici, slobodne ju prijal. Podstatou v jeho povolaní je „mať pre ľudí čas, odvahu a ochotu priniesť im živého Krista v ich položení a v ich situáciách. Prekvapiť ich záujmom a nikoho neodsúdiť. Istý kňaz mi pred rokmi povedal, že najúprimnejší ľudia sú deti a chorí, tí sa nepotrebujú na nič hrať“.

V nemocnici sa okrem slávenia svätých omší a vysluhovania sviatostí venuje osobným rozhovorom s pacientmi, ich príbuznými, pozostalými i personálom. „Som v nemocnici hlavne preto, aby som bol pri ľuďoch, sprevádzal ich na mnohokrát neľahkej ceste. Chcem im byť nablízku.“

Hoci sa vzhľadom na aktuálnu situáciu mnohé pastoračné aktivity obmedzili, raduje sa z obnovy nemocničnej kaplnky a pozerá vpred. „Verím, že sa mnohé veci opäť obnovia a možno niektoré úplne zmenia, pretože aktuálna kríza nás všetkých nejakým spôsobom poznačila či niekam posunula.

Je to výzva, lebo svet sa v kríze zmenil. Záleží na nás, akí z nej vyjdeme. Ako budeme prežívať nanovo naše vzťahy, našu socializáciu poznačenú bezpečnými odstupmi,“ dodáva nemocničný kaplán v Čadci Miloš Hlucháň.