Pripomenuli sme si tri cyrilo-metodské výročia

Prvé z nich symbolicky súvisí so sv. Konštantínom Cyrilom, druhé so sv. Metodom. Tretie výročie sa spája s ich neúnavnou apoštolskou činnosťou.  

1150 rokov od úmrtia sv. Cyrila

Prvým výročím, ktoré sme si mnohými podujatiami pripomenuli už vo februári, bolo úmrtie sv. Konštantína Cyrila. Zomrel 14. februára 869 v Ríme vo veku 42 rokov.  Konštantín Filozof (ako ho nazývali v Byzancii) sa narodil v rodine vysokého cisárskeho úradníka Leva v Solúne v roku 827 ako najmladší zo siedmich detí.

Už ako mladík bol mimoriadne nadaný. Bol polyglot, vynikal v teológii a vo filozofii. Po štúdiách a kňazskej vysviacke pôsobil v mnohých úradoch, stal sa tajomníkom patriarchu, bibliotekárom, učil na Vysokej dvornej škole v Carihrade. Z poverenia cisára podnikol niekoľko diplomatických ciest. Na jednej z nich – k Chazarom na Kryme našiel v mori pri meste Cherson spolu so svojím bratom Metodom pozostatky štvrtého pápeža sv. Klementa.

Vynikal aj ako mysliteľ a apologéta. Známa je jeho verejná dišputa s čelným predstaviteľom ikonoklazmu Jánom Gramatikom alebo jeho náboženské dišputy s mohamedánmi a židmi. Pre veľkú múdrosť ho nazývali „Filozofom“. Istý čas sa utiahol do kláštora na vrchu Olymp k bratovi Metodovi. Konštantín bol lídrom byzantskej misie, ktorú na pozvanie kniežaťa Rastislava roku 863 vyslal na Veľkú Moravu cisár Michal III. Jemu vďačíme nielen za utvorenie prvého slovanského písma – hlaholiky a prvých prekladov častí Svätého písma či bohoslužobných kníh, ale i za prvé literárne dielo v našom jazyku – Proglas.

Po usilovnej pastoračno–formačnej činnosti na Veľkej Morave sa v roku 867 svätí bratia odobrali na cestu, aby vybraní učeníci boli vysvätení za kňazov. Nemohli rátať s podporou franských biskupov, keďže franský klérus stál po celý čas v opozícii voči nim a nevidel v nich spolupracovníkov na misijnom poli. Po zastávke u kniežaťa Koceľa v Blatnohrade, ktorý sa sám naučil hlaholiku a zveril im do výučby ďalších „do päťdesiat učeníkov, aby ich tiež naučili“ (Živor Konštantína XV.), viedla ich cesta do Benátok.

Tam Konštantín v slávnej dišpute s „trojjazyčníkmi“ obhajoval slovanské písmo a bohoslužbu. Do Ríma prišli solúnski bratia na pozvanie pápeža Mikuláša I., ktorý medzitým zomrel, a tak ich privítať až k hradbám Ríma išiel Hadrián II. Ostatky pápeža sv. Klementa uložili počas slávnostného obradu v bazilike zasvätenej tomuto mučeníkovi (San Clemente). Viedli dišputy a rokovania, obhajovali svoje dielo a dosiahli skvelý úspech: Pápež Hadrián II. schválil slovanské bohoslužobné texty. Položil ich na oltár v Bazilike Santa Maria Maggiore, Metoda osobne vysvätil za kňaza a ďalších učeníkov dal vysvätiť za kňazov a diakonov.

Stalo sa tak zrejme začiatkom roku 868. Koncom tohto roka sa Konštantínovo zdravie výrazne zhoršilo. Predvídal svoju smrť a rozhodol sa vstúpiť do kláštora. Na Vianoce 868 prijal mníšsky odev a nové meno – Cyril. Zachovali sa jeho slová: „Nebol som, stal som sa i budem naveky!“ Ako mních strávil posledných 50 dní svojho života v modlitbe a rozjímaní.

Pred smrťou predniesol nádhernú modlitbu – svoj duchovný závet, kde sa modlí za misijné dielo a za tých, ktorí mu boli zverení. Povesť jeho svätosti bola taká známa, že pápež Hadrián II. nesúhlasil, aby sv. Metod previezol bratovo telo do Byzancie, ale ponúkol na jeho pohreb vlastnú hrobku vo Svätopeterskom chráme. Keď s tým zo skromnosti sv. Metod nesúhlasil, pochovali ho v Bazilike sv. Klementa, ktorého ostatky predtým do Ríma priniesli. 

1150 rokov od Metodovej biskupskej konsekrácie

Po smrti sv. Konštantína Cyrila sa lídrom byzantskej misie stal jeho brat sv. Metod. Bol najstarším synom zmieneného stratéga Leva a jeho pôvodné meno nepoznáme (najpravdepodobnejšie sa volal Michal). Pôvodne študoval právo a asi 10 rokov pôsobil ako archont (správca) provincie na rieke Strume, kde bolo početné slovanské obyvateľstvo.

Potom však v srdci rozpoznal Božie volanie a prekročil brány kláštora, aby sa stal – Metodom. Istý čas pôsobil aj ako igumen (predstavený kláštora) mníšskeho spoločenstva na vrchu Olymp. Spolu s bratom Konštantínom sa zúčastnil na diplomaticko–misijných cestách a s ním bol vyslaný aj na Veľkú Moravu. Po triapolročnom pôsobení bratia považovali cieľ poslania za splnený.

Po vysviacke vhodných učeníkov sa plánovali vrátiť do Konštantínopola. Sv. Metod túžil po tichu kláštorného života. Umierajúci Konštantín ho na smrteľnom lôžku prosil, aby v misii pokračoval: „Hľa, brat, dvoma spoločníkmi sme boli, jedinú brázdu ťahajúc. Ja na hrude padám, ale ty pre Horu neopúšťaj učenie svoje, lebo čím môžeš skôr byť spasený?“ (ŽK XVIII.).

Medzitým dorazilo do Ríma posolstvo kniežaťa Koceľa so žiadosťou, aby mu pápež poslal do Blatenska sv. Metoda. Pápež Hadrián II. ho vybavil právomocou pápežského legáta pre „všetky slovienske krajiny“, čo potvrdil bulou Gloria in ecscelsis Deo, adresovanou Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Sv. Metod sa s učeníkmi vydal do Blatnohradu.

Knieža Koceľ chcel vytvoriť samostatnú cirkevnú provinciu, v čom videl možnosť vlastného náboženského i cirkevného rastu a vymanenie sa spod vplyvu Východofranskej ríše. Preto poslal sv. Metoda aj s 20 veľmožmi späť do Ríma so žiadosťou o ustanovenie sv. Metoda za biskupa. Koceľ preukázal obdivuhodnú znalosť cirkevných pomerov.

Navrhol totiž, aby pápež obnovil Panónsku provinciu a sv. Metoda ustanovil na „stolec sv. Andronika, jedného spomedzi sedemdesiatich“. Išlo o dávne biskupstvo so sídlom v Srieme (dnes Sriemska Mitrovica v srbskej Vojvodine), ktoré v šiestom storočí zničili Avari a nebolo už obnovené. Tak by bola Panónia vyňatá spod vplyvu franského episkopátu.

Pápež Koceľovej prosbe vyhovel a v druhej polovici roku 869 (presný dátum nepoznáme) sv. Metoda vysvätil za biskupa. Formálne obnovil provinciu a potvrdil jurisdikčné nároky Ríma. Situácia na Veľkej Morave sa však zdramatizovala. Po vydaní Rastislava Frankom a Svätoplukovej internácii krajinu obsadili franské oddiely, proti čomu vzniklo povstanie na čele s kňazom Slavomírom.

Sv. Metoda, ktorý sa z Blatnohradu uberal na Veľkú Moravu, franské družiny zajali a po zinscenovanom súde väznili v rôznych bavorských kláštoroch. Z nich ho vyslobodil až po dva a pol roku zásah pápeža Jána VIII., ktorý franským biskupom pohrozil exkomunikáciou. Aj po prepustení neustávali obžaloby franských kňazov a nemal ani podporu Svätopluka.

V roku 880 sa znova musel obhajovať v Ríme, čo sa mu aj podarilo. Tu na Svätoplukovu žiadosť pápež vysvätil Wichinga za biskupa do Nitry, ako o tom svedčí pápežský dokument Industriae tuae adresovaný Svätoplukovi. Oznamuje mu, že Metod je vo všetkom pravoverný a potvrdzuje ho v hodnosti arcibiskupa. Schvaľuje aj slovanské písmo a liturgiu a berie Svätopluka „pod ochranu sv. Petra“.

Wiching mal byť vo všetkom podriadený arcibiskupovi Metodovi. Namiesto spolupráce však naďalej proti nemu intrigoval. Do Ríma putovali krivé obvinenia. Po smrti sv. Metoda 6. apríla 885 Svätopluk vyhnal cyrilo-metodských učeníkov z krajiny. Väčšinou sa dostali k bulharskému kniežaťu Borisovi. 

1120 rokov od obnovenia Veľkomoravskej cirkevnej provincie

Po týchto udalostiach sa cirkevná situácia na Veľkej Morave radikálne zmenila. Výlučný vplyv v krajine  získal franský klérus a cirkevný život sa orientoval na franské centrá. Odborníci predpokladajú, že slovanskí kňazi domáceho veľmožského pôvodu neboli vyhnaní, ale museli sa utiahnuť na rodové hradiská bez možnosti verejného pôsobenia.

Nitriansky biskup Wiching sa stal jediným hierarchom v krajine. Zrejme nemal v úmysle zveľaďovať samostatnú Veľkomoravskú provinciu, ale naše územie vnímal ako súčasť franskej záujmovej sféry. Nakoniec roku 893 Veľkú Moravu opustil a utiahol sa na dvor cisára Arnulfa. Dokonca sa chcel stať pasovským biskupom, čo však vyvolalo protesty ostatných bavorských hierarchov. 

Po smrti Svätopluka (894) jeho syn Mojmír II., ktorý sa snažil o povznesenie a upevnenie postupne sa rozkladajúcej ríše, pochopil, že dôležitým fenoménom je pevná samostatná cirkevná organizácia. Preto žiadal pápeža Jána IX. okolo roku 899 o obnovenie hierarchie na Veľkej Morave. Proti tomu v roku 900 protestovali nemeckí biskupi u samotného pápeža.

I napriek tejto skutočnosti na Veľkú Moravu boli vyslaní pápežskí legáti – arcibiskup Ján a biskupi Benedikt a Daniel, ktorí provinciu obnovili a vysvätili jedného arcibiskupa a troch biskupov. Pre veľkomoravské cirkevné pomery to bola udalosť zásadného významu. Znamenala konsolidáciu pomerov a pre budúcnosť umožňovala rozvoj svojbytného cirkevného života.

O týchto skutočnostiach máme poznatky vďaka už spomínanému protestnému listu bavorských biskupov z roku 900, ktorým sa sťažovali Rímu na porušenie ich jurisdikčných práv. Žiaľ, zánikom Veľkej Moravy (okolo roku 907) došlo k rozpadu aj jej cirkevnej štruktúry. Biskupstvá nemali perspektívu plynulého vývoja. Smrťou jednotlivých biskupov sa postupne cirkevná organizácia uvoľňovala a dožívala s poslednou generáciou kňazov konsekrovaných týmito biskupmi.

Mladšia tradícia spomína ešte biskupa Jána v druhej dekáde 10. storočia a moravský biskup je zmieňovaný na Mohučskej synode z roku 976. 
Arcibiskup a traja biskupi znamenali dostatočné zastúpenie na všetky úkony a na samostatný rozvoj provincie. Hoci vieme ich počet, nepoznáme ani ich mená, ani ich sídla.

Niektorí odborníci predpokladajú, že jedným z biskupov, dokonca arcibiskupom, mohol byť sv. Gorazd, ktorého pred svojou smrťou sv. Metod určil za svojho nástupcu. Aj keď to niektorí pripúšťajú, principiálne nemožno rátať s „renesanciou slovanskej liturgie“, keďže už kúriou bola vtedy odmietnutá. Nedá sa predpokladať, že by biskupi, vyslaní z Ríma, svätili kandidátov, o ktorých by sa mohlo namietať nedodržaním kuriálnych inštrukcií. Ak to aj boli cyrilo-metodskí učeníci, museli ovládať aj latinskú liturgiu.

Čo sa týka biskupských sídel, s istotou možno tvrdiť, že arcibiskupstvom bolo staré Metodovo sídlo (zrejme Staré Město na Morave) a jedno z biskupstiev bolo v Nitre, keďže princíp obnovovania bývalých biskupstiev platil všeobecne. Ohľadne zvyšných predostreli odborníci množstvo názorov. Niektorí uvádzajú, že boli tam, kde i neskôr máme doložené biskupské sídla (Olomouc, Brno, Ostrihom), alebo kde cirkevná tradícia pokračovala v ustanovizni kapitúl (Bratislava, Spišská Kapitula).

Berú sa do úvahy významné veľkomoravské centrá (Devín, Trenčín, Osvětimany, Znojmo). Keďže pôvodné Metodovo určenie bolo na „stolec sv. Andronika“, sú názory, že biskupstvá treba hľadať v niekdajšej Panónii – napríklad v Blatnohrade (dnes Zalavár v Maďarsku) alebo v Sriemskej Mitrovici v Srbsku.

Vzhľadom na rozsah Veľkomoravskej ríše sa často udávajú lokality v Poľsku (Krakov), na Ukrajine i v Rumunsku. Prahu musíme vylúčiť, lebo táto oblasť patrila do jurisdikcie Regenburského biskupstva. Existuje takzvané Pilgrimovo falzum zo 70. rokov 10. storočia, ktoré môže vzdialene odrážať existenciu veľkomoravských diecéz.

Spomína biskupa Metoda v Speculojulii (Ouguture), Alchvina v Nitre, Anna vo Vetvare a Rathfreda vo Faviane. Hoci ide o sfalšovaný dokument, niektorí odborníci sa snažia v daných menách dešifrovať skutočné biskupské sídla. O Nitre niet pochybností, Speculojulia sa považuje za staré Metodovo sídlo na Morave. Pri ostatných sa uvádza Mautern v Rakúsku, alebo Veszprém, Sopron, či Feldebrö v Maďarsku. Pokiaľ sa nenájdu relevantné doklady, ostanú len v polohe hypotéz. 

Všetky tri okrúhle výročia, spojené so svätými solúnskymi bratmi a ich dielom, nás môžu podnietiť k zamysleniu sa nad ich odkazom a darom, ktorý sme z Božej vôle skrze nich obdržali. Po vyše 1100 rokoch sa toto dielo opäť začína prejavovať vo svojej veľkosti a prináša mnohorakú úrodu.