Pustovníci sú inšpiratívni aj dnes

Môže v dnešnej modernej dobe niekoho osloviť život a spiritualita pustovníka? Zdá sa, že je to nemožné, no napriek tomu sa aj v súčasnosti môžeme v duchovnom živote inšpirovať týmito svätcami.

BENEDIKT Z NURSIE

Sv. Benedikt žil na prelome 5. – 6. storočia. „Ako nám podáva sv. Gregor Veľký, tento mních pustovník zažil veľa náročných udalostí. Bol konfrontovaný s vysokými ideálmi, ale aj s ľudskou slabosťou — zvlášť vlastnou,“ vysvetľuje benediktín Michal Mária Kukuča.

Napriek tomu však prežil určitú časť svojho života ako pustovník, čo nedokáže každý, keďže je to otázka povolania. „Pustovnícke začiatky Benedikta priviedli k poznaniu, že mníšsky život nemôže inšpirovať len prvotná horlivosť obrátenia, ale mnísi potrebujú najprv prejsť dlhou skúškou v spoločenstve bratov,“ ako sa uvádza aj v Regule 1, 3 – 5.

Z pustovníka sa teda stal zakladateľ kláštorov, ktorých zmyslom bolo vytvoriť prostredie, kde budú mať mnísi možnosť venovať sa hľadaniu Boha a viesť život, ktorý sa bude zhodovať s kresťanským ideálom bez kompromisov.

„Práve kresťanský ideál otvára cestu lásky, ktorá sa prejavuje aj v prijímaní hostí. Preto kláštor neostáva celkom izolovaný od vonkajšieho sveta,“ dodáva benediktín.

NADČASOVÝ CHARAKTER

„Základná požiadavka, ktorú svätý Benedikt kladie na svojich žiakov, je snaha vytrvalo hľadať Boha. Toto hľadanie sa realizuje v spoločenstve bratov i hostí a zároveň v rozličných dejinných okolnostiach,“ hovorí ďalej Michal Mária Kukuča.

„Svätý Benedikt nevytvára akési sterilné laboratórium pre dokonalých. Jeho kláštor je otvorený priestor, v ktorom je prítomný Boh.“ Benediktova Regula preto inšpirovala a povzbudzovala nasledovníkov a hľadajúcich do vyváženosti a rozlišovania.

„Chýbajúca striktná vyhranenosť Reguly v porovnaní s neskoršími formami zasväteného života dáva Benediktovej spiritualite nadčasový charakter, inšpirujúci aj v dnešnej dobe.“ Jednoduché, pevné princípy kresťanského života a viera totiž poskytujú pevný základ, ktorý aj dnešnému veriacemu človeku pomáha dosiahnuť svätosť.

A to aj napriek tomu, že sa neustále stretáva s  rôznymi vonkajšími okolnosťami, ťažkosťami či špecifickými situáciami. Naopak, tieto nepriaznivé situácie podľa Michala Máriu Kukuču nebránia duchovnému rastu a  napredovaniu.

Viera a  zásady kresťanského života poskytujú dostatočnú oporu na prekonanie výziev a napomáhajú v procese dosahovania svätosti. „Namiesto snahy neustále hľadať lepšie miesto ponúka Benedikt stálosť. Namiesto snahy o útek pred slabosťami ponúka pokoru. Namiesto prázdnoty materiálnych hodnôt ponúka modlitbu a lásku k blížnym. Nič z toho nie je vyhradené len pre mníchov.“

ANDREJ SVORAD

Tento mních pochádzajúci z Poľska patril medzi nasledovníkov svätého Benedikta z Nursie, pretože po príchode na Slovensko v roku 1022 vstúpil do rádu benediktínov a prijal meno Andrej.

Počas svojho pustovníckeho života sa riadil heslom „modli sa a pracuj“, čo bolo vidieť aj na jeho prísnom pôste a odriekaní si mnohých vecí, bez ktorých si život v dnešnej dobe nevieme predstaviť.

Spisovateľ, básnik a  náboženský redaktor Slovenského rozhlasu Štefan Chrappa považuje na Andrejovi Svoradovi za obdivuhodné práve to, že sa sám a dobrovoľne vydal na takú ťažkú duchovnú cestu.

„Odišiel síce do ústrania a žil ako pustovník, no ani pustovník nedokáže utiecť pred najväčšou hrozbou – pred sebou samým. Jeho zápasy boli veľké, askéza tvrdá. Nie je ľahké zvíťaziť sám nad sebou, a pritom nestratiť lásku... No jemu sa to podarilo.“

CEZ ZRKADLO KRÍŽA

Aj dnes existuje niečo, čím sa môže moderný kresťan od tohto svätca inšpirovať. Ticho. To neznamená, že odídeme do lesa a začneme žiť pustovnícky. Stačí, ak sa počas dňa uchýlime do samoty a nazrieme do svojho vnútra.

„Istý askéta poznamenal, že nie je zázrak vidieť anjelov, ale zázrak je vidieť svoje hriechy a oľutovať ich. Na to je dôležité odísť občas do samoty, mimo sveta, a pozrieť sa do svojho vnútra cez zrkadlo kríža. To je Svoradov odkaz pre nás.“

Štefan Chrappa vidí význam aj v bojoch tohto svätca. Myslí si, že svätosť a zápas sú prepojené veličiny – inej cesty niet. „Andrej Svorad nás učí niesť svoje kríže a vidieť v tom zmysel. V dobe beznádeje je jeho snaženie príkladom nepremárneného života.“ 

ŠARBEL MACHLÚF

Svätec pôvodom z Libanonu žil 23 rokov pustovníckym životom, ktorý bol podľa sestry Evy Rušínovej, FMA, zásadnejší, hutnejší a intenzívnejší práve kvôli spiritualite, ktorá sa výrazne odlišuje od komunitárneho spôsobu zasväteného života. Podobne ako spiritualita svätého Svorada aj Šarbelova bola zameraná najmä na prácu, modlitbu a ticho.

„To, čím si získal svätý Šarbel mňa, bolo veľké ticho, ktoré prežíval. Sú svätci, ktorých si človek volí, a sú svätci, ktorí si človeka nájdu. Toto bol aj môj prípad. Pri čítaní z jeho sviatku ma zelektrizovala sila jeho ticha.“

Sestra hovorí, že v súčasnej rýchlej dobe je práve svätý Šarbel a jemu podobní svätci veľkým obohatením spirituality. „Duch Svätý ich prostredníctvom otvára naše duše pre nové rozmery. Precítiť a spoznať sa to dá hlavne cez modlitbu, ktorej základom je ticho.“

ZÁKLAD JE BYŤ V TICHU

Ako ďalej saleziánka hovorí, život týchto svätcov sa nám môže zdať radikálny a pre dnešný globalistický svet nepoužiteľný. Avšak podľa nej nemusí byť inšpirácia svätým Šarbelom prehnane radikálna navonok.

Môže sa prejaviť ako existenciálna potreba pokoja a uvedomelé prežívanie života cez spojenie so sebou. „Je to v podstate jednoduché – byť istý čas v tichu, dopriať si ticho. Aby na jeho pozadí človek vnímal sám seba, aby vnímal spôsob, akým pracuje Boh a jeho milosť, ale aj tajomstvo zla. Človek tak dokáže lepšie vyhodnotiť, spracovať mnoho zážitkov, ktoré ho bez ticha a reflexie len spamujú.“

Ak sa zdá ťažké „obsedieť“ v tichu, nájsť si čas na ticho, neváhajme požiadať o pomoc priamo svätého Šarbela, divotvorcu a jedného z najobľúbenejších svätcov súčasnosti.