Ruženec je stále rozdávaný poklad

Už za života sv. Dominika (1172 – 1221), s ktorým sa vznik posvätného ruženca spája, bolo zvykom modliť sa 50 alebo 150 Zdravasov. „Zdravas vtedy pozostával z anjelského pozdravenia a Alžbetinho pozdravu, až oveľa neskôr sa pridávali meditácie o Ježišovom živote,“ hovorí Matej Juraj Šulik, OP, promótor pre ruženec na Slovensku.

OD ŽALTÁRA K RUŽENCU

„Tento spôsob modlitby používali rehoľníci, ktorí to mali ako náhradu žaltára, pretože nie všetci vedeli čítať. Až v 15. storočí ruženec začal naberať dnešnú podobu zásluhou kartuziánov Dominika Pruského a Adolfa z Essenu.“ Dvaja rehoľníci zostavili mariánsky žaltár, ktorý obsahoval 150 Zdravasov.

„Mali už ustálené klauzuly, teda krátke výňatky z  evanjelia z Ježišovho života. Tie sa odpisovali a rozposielali do ostatných kláštorov,“ dopĺňa Matej Juraj Šulik.

Treťou osobou, ktorá zohrala završujúcu úlohu pri ruženci, bol dominikán, teda brat Rehole kazateľov, Alan de la Roche. Jeho cieľom bolo šíriť túto modlitbu medzi ľuďmi.

„Za Alanovým rozhodnutím stojí aj súkromné zjavenie Panny Márie. Modlitbu najprv rozčlenil do pätnástich desiatkov, potom do troch skupín: vtelenie, umučenie a zmŕtvychvstanie.“

To bol moment, keď dominikáni modlitbu zobrali ako svoje dielo pri ohlasovaní a počnúc Alanom začali šíriť ruženec medzi ľudom. „Dielo sme dostali aj ako úlohu v Cirkvi a viacerí pápeži v dejinách nás tým výslovne poverili,“ konštatuje promótor z Rehole kazateľov.

FENOMÉN 15. STOROČIA

Modlitba ruženca sa teda formovala v kláštoroch, ale keď dozrela, bola ponúknutá celej všeobecnej Cirkvi. „Ruženec bol v 15. storočí také nóvum, že aj pápeži tomu venovali veľkú pozornosť. Poverovali Rehoľu kazateľov zakladaním ružencových bratstiev a zverili im apoštolát ruženca. Prvé bratstvá sa zakladali už v roku 1468. Bola to obrovská vlna, pretože už v roku 1481 bolo zapísaných v našich knihách vyše stotisíc členov.“

Generálni predstavení rehole poverovali vybraných bratov, aby kázali, vysvetľovali a zakladali ružencové bratstvá. Keď v roku 1479 pápež Sixtus IV. potvrdil modlitbu ruženca pre celú Cirkev, rehoľa venovala obrovské úsilie, aby rozšírila túto pobožnosť do všetkých kútov sveta.

„Dominikáni sa tak stali neoddeliteľnou súčasťou tejto modlitby, čoho dôkazom je ruženec, ktorý nosíme. Nie je módnym doplnkom, ako by sme dnes povedali, ale je súčasťou habitu, oblečenia, a teda našej identity. Je to poklad, ktorý sme neustále rozdávali a nikdy nevyprázdnili,“ vysvetľuje dominikán.

RUŽENCOVÉ BRATSTVÁ

Posvätný ruženec sa od začiatku šíril najmä cez ružencové bratstvá. Teda spoločenstvá, ktoré sa zaviazali modliť ruženec a raz do mesiaca sa stretávať na pobožnostiach pri dominikánskych kostoloch, neskôr pri farských kostoloch.

„Tieto spoločenstvá boli vždy obdarené privilégiami zo strany rehole a pápežov. Mali podiel na duchovných dobrách rehole a mohli získať úplné odpustky na mariánske sviatky vyhlásené pápežmi,“ uzatvára Matej Juraj Šulik.

Bratstvá mali tiež od začiatku svoje stanovy, pravidlá správneho fungovania, ktoré vydávali a upravovali dominikáni. Dnes sa ruženec môže modliť každý, ale treba zdôrazniť, že každý, kto vstúpi do ružencového bratstva, aj dnes na seba berie záväzok modliť sa ruženec.

Nie je to však ťarcha, ale modlitba, z ktorej plynú mnohé milosti. Ruženec sa stal bežnou modlitbou veriacich Katolíckej cirkvi a  vrelo ho odporúčajú aj pápeži. Modlíme sa ho, aby sme v meditatívnom tichu prerušili hluk uponáhľaného sveta.