S Ježišom sa nebáli ísť kamkoľvek

Prichádzame do Cerovej na Záhorí a hľadáme kaštieľ, v ktorom si minulý rok Milosrdné sestry Svätého kríža pripomenuli 50 rokov svojho pôsobenia. Park, ktorý ho obkolesuje, akoby vyžaroval modlitby i obety, ktoré počas totality rehoľníčky podstúpili. Striedali miesta i domy a neznáme prostredie sa stávalo ich druhým domovom.

Pri ohlásení návštevy pozorujeme, že sestry sú ponorené do svojich každodenných povinností. Predstavená kláštora Mansueta Kráľová nás srdečne víta, priestor na rozhovor však odovzdáva radostne naladenej sestre Bonfílii (86). Posúďte, že radosť srdca jej nevzali ani prežité perzekúcie.

Neľahké detstvo

Bonfília Mária Lešková sa narodila 5. decembra 1933 v Ondrašovciach. Svojich rodičov nepoznala. Mama zomrela vo veku 21 rokov pri pôrode jej brata; otec zomrel, keď mala päť rokov. Súrodenci krátko vyrastali u starých rodičov, ktorí však obaja onedlho v ten istý týždeň zomreli. Deti zostali pri strýkovi a jeho manželke.

Sestra Bonfília rozpráva: „Skrsla vo mne myšlienka, že sa nevydám a pôjdem do kláštora. Bála som sa im to však povedať.“ Na poli zbierali ďatelinu, keď začula rozhovor: „Dievča končí meštianku, zo všetkého vyrástla, nemá si čo obuť, je potrebné pripraviť jej veno. Najlepšie by však bolo, keby išla do rehole.“

Vtedy si pomyslela, že im to mohol vnuknúť jedine Boh. Obaja jej zdôraznili, že v kláštore treba poslúchať, aby sa vraj zakrátko nevrátila naspäť. Nádejná rehoľníčka odhodlane vyslovila: „Nebojte sa, ja vydržím až do smrti.“ Počas prázdnin dokončila tretiu triedu, aby mohla v roku 1949 nastúpiť ako kandidátka do rehole.

Akcia R sa začala nedobrovoľným sústredením

Päťdesiate roky boli pre rehoľné sestry časom živorenia, prenasledovania, potupy i utrpenia. Začalo sa to v v auguste 1950, keď všetky sestry pozvážali z miest pôsobenia a sústredili ich v kláštore v Podunajských Biskupiciach. V tom čase si čakateľka na vstup do rehole Mária Lešková dopĺňala odborné vzdelanie.

„Príchod represívnych zložiek a kruté zaobchádzanie s našimi rehoľníčkami som zažila na vlastnej koži. Nám určili prácu v nemocniciach - iba tam sme mohli pôsobiť. Päť z nás vybrali a nastúpili sme do bratislavskej fakultnej nemocnice. Ja som začala na ušno-nosno-krčnom oddelení.

Neskôr ma preradili na očné oddelenie fakultnej nemocnice, kde som sa od chorých detí nainfikovala šarlachom. Po vyliečení som pracovala v laboratóriu. V nemocnici bolo na všetkých oddeleniach zamestnaných približne 160 sestier. Ak by naraz dostali výpovede, zdravotná starostlivosť by bola ohrozená.“

Obliečku do noviciátu mala Mária tajne v kaplnke rehoľného domu na Odbojárskom námestí v Bratislave, kde bývali rehoľníčky pracujúce v nemocnici.

„Ani spolusetry nevedeli, že sme ju mali o polnoci. V špitáli som robila až do roku 1952. Jedného dňa si novicky zavolali na kádrové oddelenie. Presviedčali nás, aby sme vystúpili z rehole a potom tam vraj môžeme pokojne zostať pracovať. Odmietli sme.“

Nekompromisné stanovisko znelo: „Požiadavka je, aby v nemocnici pracovali len civilisti, a preto vás odsunieme.“ 

Strach nemali, boli odhodlané aj na mučeníctvo

V noci z 21. na 22. augusta 1952 obsadili príslušníci Verejnej bezpečnosti a tajnej polície obytný dom sestier v bývalom Schiffbeckovom paláci i nemocnicu oproti na Odbojárskom námestí. Časť rehoľníčok vyviezli do sústreďovacieho kláštora premonštrátok vo Vrbovom.

Sestra Bonfília vysvetľuje: „My sme boli tiež pripravené, ale po nás si prišli až 12. septembra. Opäť v noci. Mysleli sme, že ideme do Ruska. Zastavili sme však v Močenku, odkiaľ krátko pred nami vyviezli rehoľníkov. Prázdne miestnosti bez postelí, šváby... Našli sme jeden medený kotol. Museli sme všetko upratať, vyčistiť.

Strach sme nemali, boli sme mladé, dokonca sme aj žartovali. V Močenku sme sa starali o hydinu, pracovali v záhrade. Keď prišlo uhlie, samy sme sme ho skladali. Sestra Nazaria od neho bola ,čierna ako čert´ - smeje sa na tom aj po rokoch.“

Neznámi páni z Česka si prišli 12. decembra 1952 vybrať rehoľníčky na prácu do továrne. Dali im dve hodiny na pobalenie. Po dlhej nočnej ceste docestovali na druhý deň poobede do obce Nejdek pri Karlových Varoch. V Nejdeckých česárňach vlny pracovala medzi desiatimi novickami aj Bonfília:

„Robili sme na tri 8-hodinové zmeny vrátane nočných. Ovčiu vlnu sme triedili a prali.“ Krehké ženy pri obrovských strojoch, ktoré sa nesmeli zastaviť. „Z česárne sme nosili takzvané špule - drevené cievky s vlnou. Vzájomne sme si pomáhali. Paradoxom bolo, že za úderníčku vybrali rehoľníčku. Jednoducho bola v práci najlepšia.“ V Nejdeku zložila sestra Bonfília prvé rehoľné sľuby 4. januára 1953.

O starých a chorých sa nemal kto starať

Koncom päťdesiatych rokov 20. storočia komunisti v Československu začali zriaďovať sociálne ústavy pre starých ľudí a mentálne postihnuté osoby. Chýbali im však pracovné sily. Rozhodli sa, že tu sa môžu rehoľníčky osvedčiť a nebudú škodiť režimu.

„V zariadeniach sociálnej starostlivosti vraj budeme prospešnejšie ako v továrni. V roku 1961 sme nastúpili do zariadenia pre mentálne postihnutých mužov v Stode pri Plzni. Nebrali sme to tragicky, veď sme chceli slúžiť. Páter Teodúzius nám často pripomínal: ,Potrebujem sestry, ktoré rozumejú krížu.´“

Na túto myšlienku nadväzuje svpojimi slovami sestra Bonfília: „S krížom musí sestra ísť, kam ju pošlú. Nadobudnúť kladný vzťah k akejkoľvek práci, pretože všetko robíme z lásky k Bohu. Je dôležité zostať vyrovnaná, ak to už Pán Boh takto určil.“

Milosrdné sestry Svätého kríža s ľuďmi s postihnutím doslova robili divy. Vyslobodili ich z pasívneho života a mnohí pod láskavým dohľadom sestier dokonca začali manuálne v ústavoch pomáhať. Bonfília Lešková tam zostala až do Dubčekovej éry.

Stretnutie s blahoslavenou Zdenkou Schelingovou

Pre mnohých by bol útlak, aký prežívali rehoľníčky pred rokom 1989, deprimujúci. Stále vitálna sestra Bonfília to tak nevidí: „Keďže sme mohli byť v spoločenstve a konať si rehoľné povinnosti, tak nám vlastne nič nechýbalo. Niektoré spolusestry si však vytrpeli oveľa viac.“

Medzi nimi aj blahoslavená Zdenka Schelingová. Práve na stretnutie s ňou si spomína takto:

„Keď som ešte pôsobila v nemocnici v Bratislave, bol tam hospitalizovaný kňaz, o ktorom sa hovorilo, že ho majú vyviezť do Ruska. Zdenka mu pomohla utiecť, za čo spolu s ďalšími spolusestrami dostali ,odmenu̒ nepodmienečných trestov. Bola som pri tom, keď prišli tajní so zbraňami.

Vyšla som z kuchyne na dvor, keď sa Zdenka vracala z nemocnice: ,Idem sa lepšie obliecť, lebo ma hľadali na oddelení. Určite ma už vezmú.´ Asi o päť minút prišli. Odvtedy sme ju nevideli.“

Napriek obdivuhodnej čulosti Bonfília Lešková naznačuje: „Viete, ako by mi už bolo dobre u Pána...“ A zároveň dodáva: „Ako dá Pán Boh, tak to treba prijať. Veľmi je potrebné modlitbou zachraňovať svet. Do prosieb zahŕňam aj Katolícke noviny, aby ste duchovne povznášali a posväcovali náš národ.“

Aj Katolícke noviny majú podiel na jej povolaní  

Z Cerovej odchádzame. Očakávajú nás totiž ešte v kláštore premonštrátok vo Vrbovom. Kongregácii v roku 1950 zabrali materský dom na Svatom Kopečku a zrušili všetky filiálky. Sestry vyviezli na práce do tovární a na štátne majetky.

Tento osud postihol aj rehoľníčky Slovenskej provincie. Z kláštora vo Vrbovom muselo 2. decembra 1950 odísť 31 noviciek a kandidátok. Do hosťovskej miestnosti prichádza sestra Leónia a po prvých slovách vieme, že to bude príjemný rozhovor bez štipky zatrpknutosti, vypovedajúci o dôvere v Božiu prozreteľnosť.

Leónia Mária Tlačíková (88) prišla na svet 15. augusta 1932 v Modre. Svoje rozprávanie začína slovami:

„Chodila som do kláštora sestier uršulínok a navštevovala som ľudovú školu i meštianku, kde nás sestričky učili. Postupne som si zamilovala rehoľný život. Na mojom povolaní mala podiel aj moja zbožná mama.

V Katolíckych novinách si všimla príspevok superiora Justína Štibrániho nabádajúci dievčatá, ktoré cítia volanie do rehoľného stavu, aby sa prihlásili na konkrétnych miestach. A tak som pred Hromnicami v roku 1948 nastúpila do kláštora vo Vrbovom. Obliečku som mala v roku 1949.“

Nasledoval noviciát, a keďže v nemocnici v Hnúšti-Likieri potrebovali ošetrovateľky, poslali ju tam. Večné sľuby zložila 15. augusta 1950.

„V Hnúšti-Likieri som prežila aj Akciu R. Skoro ráno 29. augusta obkolesili príslušníci Štátnej bezpečnosti filiálne domy. Nás však nezobrali hneď s prvými rehoľníčkami. Možno aj vďaka riaditeľovi, ktorý sa postavil na odpor: ,Keď mi vezmete sestry, odchádzam s nimi.̒ Nemali adekvátnu náhradu, aj preto nás definitívne z nemocnice vzali až 27. júla 1960.

Pred našimi očami vyhadzovali z okna zariadenie kaplnky. Keď sme v noci odchádzali, pacienti plakali. Hoci oddelenia pozamykali, vyprevádzali nás s nosmi pritlačenými na skle. Na otázku, kam ideme, znela odpoveď: ,Dozviete sa, keď prídeme na miesto,´“ dodáva svedkyňa udalostí z 50. rokoch.

Stali sa z nich hradné panie

Členovia ľudových milícií ich priviezli na hrad Slovenská Lupča. Tam sústredili približne 360 rehoľníčok z desiatich reholí. Čo s nimi zamýšľali? Sestra Leónia objasňuje: „Chodili sme do lesa sadiť nové stromy. Z Badína prišiel predseda Miestneho národného výboru požiadať, či by mu sestry nepomohli vytrhať ľan, lebo vraj príde o celú úrodu. Nemali sme problém, či budeme niekde v lese alebo na poli.“

Keď zistili, že setry sú pracovité, volali ich zvážať seno. Sestry to nepociťovali ako príkorie, hoci mzdu nikdy nevideli. Dokonca mali radosť, že môžu byť na čerstvom vzduchu. Z hradu nesmeli vychádzať bez povolení a prvý rok pobytu nemohli mať ani návštevy. V dvoch izbách bývalo aj 20 sestier. Keďže spolu s nimi boli na hrade sústredení aj dvaja kňazi, mohli viesť duchovný život, čo ich veľmi posilňovalo.

Domnievali sa, že sa vzdajú povolania   

„V roku 1963 som odišla pracovať do domova dôchodcov v Ústí nad Labem-Doběticiach. Spolu so mnou tam bolo sedem premonštrátok. Iná skupina sestier pôsobila v Skalici pri Litoměřiciach a v roku 1967 som k nim prestúpila aj ja,“ spomína si Leónia Tlačíková.

Ústav sociálnej starostlivosti pre oligofrénnu mládež sa nachádzal v krásnom prostredí pod lesom. „Okrem opatrovania sme sa snažili našim zverencom, pokiaľ to ich intelektové schopnosti dovolili, odovzdať niečo aj z viery. V ústave som zostala až do roku 1978,“ vysvetľuje sestra Leónia.

Hoci si sestry uvedomovali náročnosť situácie, vôbec to neprežívali dramaticky. „Nik nám nerobil extra problémy. Dokonca sme tam mali aj tajné obliečky. Vedela o nich vedúca zariadenia - civil, ale nič neprezradila.“

Komunisti sa nádejali, že  sa u sestier pod vplyvom odlúčenia a nasadenia na práce rozplynie rehoľný duch a postupne sa vzdajú povolania. Nestalo sa.

„Vieru som vždy prežívala slobodne. Bola som odhodlaná zachovať si ju za akýchkoľvek okolností. Niekedy v súvislosti s rodičmi mi prišlo na myseľ, že by som im bola doma na osoh. Prosila som Boha, aby ma im nahradil, ale nikdy mi nenapadlo z rehole odísť.  Keď som sa už dala na túto cestu, chcela som poctivo žiť rehoľný život,“ tvrdí bývalá predstavená kláštora.

Noticka pre čitateľov

Najlepšie sa sestra Leónia cítila v Charitnom domove na Bílej vode pri Javorníku. Rehoľníčky tam pravidelne nacvičovali divadelné inscenácie zo života svätcov a svätíc.

„Bolo nás veľa z rôznych reholí, ale žili sme v jednej symbióze a to bol asi ten najsilnejší moment, že sme bez ujmy prežili nedobrovoľné sústreďovanie. V Slovenskej Ľupči boli zase romantické Vianoce. Na sviatok sv. Mikuláša sme si vyspievali,  keď sa čo-to vyviedlo. Ako keď sa napríklad spolusestra vlakom previezla o stanicu ďalej. Tak sme sa so smiechom o tom dozvedeli všetci.“

Premonštrátka Leónia skromne dodáva: „Čo už len ja môžem odkazovať čitateľom? Nech pevne dôverujú v Božiu pomoc aj v situáciách, keď prídu ťažkosti. Keď sme boli mladé, vzájomne sme sa posilňovali, vydržíme to, nedáme sa. S dôverou v Božiu prozreteľnosť a pomoc sme prežili všeličo. Vidíte, už je to dávno za nami a všetci smerujeme, kde je náš domov.“