Veľkonočné trojdnie ako ho nepoznáte

Usporiadanie Veľkonočného trojdnia, teda pripomienky Kristovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania, nie je náhodné. „Veľkonočné trojdnie, ako ho poznáme dnes, časovo kopíruje udalosti Poslednej večere, ukrižovania, pochovania i zmŕtvychvstania Ježiša tak, ako ich zachovali správy evanjelií. Zásadná je správa o sobote: ukrižovanie sa odohralo deň pred ňou, pretože po Ježišovom ukrižovaní Židia požiadali Piláta, aby sňal mŕtvych z krížov, lebo sa začínalo slávenie sabatu. Slávenie Poslednej večere bolo pravdepodobne v predvečer dňa ukrižovania, čím sa dostávame k štvrtkovému večeru. Prázdny Ježišov hrob nachádzajú ženy, ktoré chceli pomazať jeho telo, v prvý deň týždňa, teda v nedeľu. Z toho je jasné, že Ježiš vstal z mŕtvych v noci zo soboty na nedeľu, a preto kresťania za Deň Pána považujú práve nedeľu,“ vysvetľuje odborník na liturgiku. 

Výročie veľkonočných udalostí sa pokladá za nedeľu nedieľ. „Každá nedeľa sa považuje za Veľkú noc týždňa a zas Veľkonočná nedeľa za nedeľu všetkých nedieľ roka. Spočiatku, do štvrtého storočia, kresťania slávili veľkonočné udalosti v jedinej bohoslužbe, ktorou si pripomenuli všetky udalosti opísané v evanjeliách. Teda slávenie Veľkej noci nebolo rozdelené na tri dni ako dnes.“ A keďže najdôležitejším je Kristovo zmŕtvychvstanie, Nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania je najvýznamnejším sviatkom Cirkvi. 

Zelený štvrtok súvisí viac s pokáním ako s farbou

Hoci je Zelený štvrtok ešte posledným dňom Pôstneho obdobia, večernou svätou omšou sa už začína slávenie Veľkonočného trojdnia. „Trojdním označujeme piatok a sobotu Veľkého týždňa a Veľkonočnú nedeľu, no podľa židovského vnímania času sa deň skončil západom slnka a ten nový sa začal súmrakom v predvečer. Preto večerná omša Zeleného štvrtka už liturgicky patrí do Veľkonočného trojdnia, podobne ako napríklad sobotná večerná omša do nedele.“ 

Zvláštnosťou tohto dňa sú dve sväté omše. Štefan Fábry objasňuje: „Pri Poslednej večeri v predvečer ukrižovania Ježiš ustanovil dve sviatosti – Eucharistiu a kňazstvo. To si Cirkev pripomína v týchto dvoch omšiach: liturgické texty večernej omše na pamiatku Pánovej Poslednej večere sa sústredia na ustanovenie Eucharistie, tej dopoludňajšej zas na sviatosť kňazstva."

Presné vysvetlenie názvu Zeleného štvrtka dnes podľa odborníka na liturgiu s istotou nepoznáme. Existujú tri názory: „Niektorí hovoria, že zelená farba odkazuje na horké byliny, ktoré sa jedli počas židovskej veľkonočnej večere s pečeným baránkom. Druhé vysvetlenie vidí súvis s pokáním verejných hriešnikov v Pôstnom období; tí na Popolcovú stredu prijali znak popola, čo sa neskôr rozšírilo na všetkých veriacich, potom vykonali pokánie a pred samotným slávením Veľkej noci, obyčajne vo štvrtok Veľkého týždňa, dostávali rozhrešenie. Niektorým pripomínali suché ratolesti, ktoré boli znova naštepené na vínny kmeň, ktorým je Kristus, a zazelenali sa. No pravdepodobne ten názov vznikol slovnou prešmyčkou zo staronemeckého slovesa grienen, ktoré znamenalo plakať, doslova vykrútiť ústa, čo súviselo s pokáním v tento deň, na grün(en), čo znamená zelený."

Prázdny svätostánok, mĺkvy organ i zvony

Aj tieto zvyky majú svoj symbolický význam. Prázdny svätostánok predstavuje v piatkový predvečer novosť Eucharistie, ktorej ustanovenie si kresťania pripomínajú. „Židia pri sviatku Veľkej noci, ktorá bola zároveň sviatkom nekvasených chlebov, odložili starý chlieb, vyčistili starý kvas a na nekvasené chleby, macesy, použili múku z novej úrody, čím sa naznačila novosť, nepoškvrnenosť,“ vysvetľuje s tým, že niečo podobné sa deje pri štvrtkovej večernej svätej omši s Eucharistiou. „Je to deň, keď bola Eucharistia ustanovená, akoby zrodená, preto je ideálom sláviť ju nanovo. Keďže však nevieme množstvo premenených hostií odhadnúť tak, aby sa všetky minuli pred týmto slávením, tie, ktoré ostali vo svätostánku, odnášame preč. Svätostánok ostáva prázdny až do Veľkonočnej vigílie, čo zas naznačuje Ježišovo uväznenie a pochovanie, teda neprítomnosť medzi učeníkmi.“ 

Slávenie trojdnia je spojené aj s tichosťou: „Starí kresťania ňou naznačovali, že Kráľ Kristus trpí, umiera a je pochovaný. Preto všetky prejavy, ktoré v sebe niesli slávnostnosť, umĺknu. Ide o takzvaný pôst uší, ktorý sa spomína už v stredoveku a vyjadruje aj istý psychologický moment. Je to podobné ako v hudbe, kde pred dôležitým akordom býva pauza, chvíľa ticha, aby to, čo zaznie, vyznelo. Zvony a organ po dvoch dňoch mlčania zaznejú pri slávení vigílie dojímavejšie a slávnostnejšie.“

Od Piatej pôstnej nedele sa zahaľovali aj kríže a obrazy, ktoré znázorňujú Kristovo umučenie a smrť, a tu zas ide o symbolický pôst očí,“ hovorí o zmyslových prvkoch liturgie Veľkonočného trojdnia. „Pri štvrtkovom slávení sa mal chrám podobať jednoduchej miestnosti, v ktorej Ježiš slávil Poslednú večeru, preto sa odnieslo všetko, čo nebolo potrebné. Po skončení slávenia sa odložili aj oltárne plachty, sviece, kríž, čím sa naznačil Ježišov odchod do Getsemanskej záhrady.“

Ďalším dôležitým prvkom Zeleného štvrtka je obrad umývania nôh. Gesto Kristovho poníženia a služby mierne reformoval pápež František. Kým spočiatku bolo vyhradené dvanástim dospelým mužom, či chlapcom, po novom môžu byť do tohto obradu zapojení všetci, dokonca i ženy. Pápež František argumentoval lepším vyjadrením jednoty a rozmanitosti Cirkvi a tým, že Ježišova služba lásky sa predsa dotýka všetkých – mužov, žien, starých i mladých.

Jediný deň, keď sa neslávi Eucharistia

Kým nosným prvkom Zeleného štvrtka je slávenie Eucharistie, na Veľký piatok sa dáva dôraz na pašie a úctu krížu. Je to jediný deň roka, keď sa neslávi eucharistická obeta – na pamiatku toho, že Ježiš zomrel.

Odborník na liturgiku siaha do dejín a vysvetľuje, že „stará kresťanská bohoslužba mala spočiatku dva prvky: obrad úcty kríža, ktorý vznikol v Jeruzaleme potom, ako podľa tradície svätá Helena našla ostatky Ježišovho kríža, a čítanie evanjelií o Ježišovom umučení. Asi v 9. storočí sa k tomu pridalo aj sväté prijímanie, ale keďže sa v tento deň Eucharistia neslávila, kresťania prijímali hostie konsekrované na Zelený štvrtok“.

Zaujímavosťou je, že veľkopiatkovú pobožnosť nezačíname prežehnaním sa, ale gestom pokánia, prostráciou, a modlitbou. Naznačuje sa tým prvotné slávenie trojdnia v jednej bohoslužbe. Preto sa ani večerná liturgia predošlého dňa nekončí požehnaním a prepustením, ale len tichým rozídením ľudu.

Jedinečným momentom Veľkého piatka je desať modlitieb – za Cirkev, biskupov, štátnych predstaviteľov, veriacich i neveriacich, či za zhromaždených. Žilinský farár a odborník na liturgiu hovorí o slávnostnejšej podobe Spoločnej modlitby veriacich: „V prvých storočiach sa vyvíjali jej dve akoby paralelné formy. Prosby veriacich mali buď takú podobu, že niekto zo zhromaždenia predniesol modlitbu na určitý úmysel a prítomní na ňu odpovedali spoločným zvolaním, najmä Kyrie, eleison, dnes Prosíme ťa, vyslyš nás. Alebo druhú formu, slávnostnejšiu, ako ju poznáme práve z obradov Veľkého piatka. Pri nej je najprv oznámený úmysel, potom chvíľa tichej modlitby všetkých prítomných a záverečná modlitba predsedajúceho. V našej liturgii prevážil prvý spôsob nad tým druhým, ktorý liturgia zachovala už len v tento deň pravdepodobne preto, aby slávnostná spoločná modlitba obohatila jednoduchší obrad spočívajúci v čítaní pašií, uctení kríža a svätom prijímaní.“ 

(Ne)zahalený kríž na poklonu? 

Kňazi si na začiatku obradov ľahnú na zem tvárou dolu, čo je vyjadrením najväčšieho poníženia. „Celebrant tým naznačuje, že je to najbolestnejší deň roka, keď si uvedomujeme, že Ježiš zomrel za naše hriechy. Vyjadruje ním hriešnosť a slabosť človeka, ale i veľké pokánie.“

Nemali by to teda robiť aj veriaci pri poklone krížu? Štefan Fábry tu ale hovorí o inom geste – pokľaknutí. „Liturgia rozlišuje úklon a pokľaknutie. Úklon znamená vzdanie úcty a pokľaknutie adoráciu. Preto kľakáme len pred Bohom – pred Eucharistiou – pred nikým a ničím iným. No veľkopiatková liturgia pozná toto gesto aj v spojitosti s krížom, čo neznamená, že sa klaniame Ježišovmu zobrazeniu, ale v pokore uctievame jeho umučenie a smrť, a to robíme postojom poníženia sa a pokory, hoci v najhlbšej podstate pokľaknutie pred kríž nepatrí, lebo je spojené s Eucharistiou. No od obradov Veľkého piatka až po vigíliu kľakáme aj pred krížom – čím sa v tomto svätom čase skláňame pred Ježišovou láskou, pre ktorú za nás zomrel.“

Rímsky misál pozná dve podoby poklony krížu – so zahaleným, ale i s odhaleným krížom. Oba spôsoby sú podľa liturgistu rovnocenné. Ozrejmuje, že historicky je Pôstne obdobie od Popolcovej stredy až po Piatu pôstnu nedeľu zamerané na pokánie. Potom sa začína čas utrpenia, tempus passionis, počas ktorého sa v liturgických textoch zdôrazňuje Kristovo utrpenie. Preto sa u nás zvykli kríže zahaľovať už od Smrtnej nedele, ako sa ľudovo nazývala Piata pôstna nedeľa, a na Veľký piatok sa u nás preferuje obrad poklony spojený s odhalením kríža.

„Sú však aj iné zvyky. Niekde sa kríže zahalia až po skončení večerného slávenia na Zelený štvrtok a niekde sa pri obradoch Veľkého piatka uprednostňuje úcta nezahaleného kríža, ktorý sa nesie v sprievode cez kostol a na troch miestach, pri vchode, uprostred a pred presbytériom, sa spieva Hľa, drevo kríža.“ Dopĺňa, že rovnako sú u nás zaužívané aj iné zvyky, ako pripravovať v kostoloch Boží hrob, či slávnostná eucharistická procesia po Veľkonočnej vigílii, ktoré inde vo svete nepoznajú. 

Evanjelium je vždy vrcholom bohoslužby slova, v tejto liturgii zvlášť, pretože anjel, ktorý ženám hovorí: ‚Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych‘ (Lk 24, 5 – 6) - je akoby zosobnený v kňazovi, ktorý túto zvesť ohlási všetkým ľuďom.

Deväť čítaní

Slávenie Veľkonočnej vigílie sa začína obradom požehnania ohňa a veľkonočnej sviece, teda vyzdvihnutia svetla ako symbolu života, vzkriesenia a zmŕtvychvstania. „K nemu sa pripája slávnostný veľkonočný chválospev – Exsultet. Liturgia potom prechádza do bohoslužby slova, ktorá má sedem starozákonných čítaní, novozákonnú epištolu z Listu Rimanom a čítanie evanjelia. Starozákonné čítania sú prierezom dejín spásy – od stvorenia sveta cez povolanie Abraháma, východ z Egypta - to je najdôležitejšie čítanie, ktoré sa nikdy nemôže vynechať. Potom sú čítania z prorokov, ktoré sú najdôležitejšími proroctvami o Mesiášovi a o Pánovom služobníkovi, ktorý bude oslávený. Čítania naznačujú, ako Boh pripravoval cestu spásy, ktorá vyvrcholila príchodom Ježiša Krista a jeho zmŕtvychvstaním,“ uzatvára liturgista.

Na predele starozákonných a novozákonných čítaní prichádza počas oslavnej piesne Glória veľkoleposť – zažnú sa svetlá, rozozvučí sa organ i zvony, ozdobí sa oltár, ktorý je prikrytý plachtou pripomínajúcou plachty nájdené apoštolmi v prázdnom Ježišovom hrobe.

V niektorých chrámoch je to ešte umocnené starobylou tradíciou, že starozákonné čítania sa čítajú potme, čo vzniklo z čítania proroka Izaiáša – „ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo“ (Iz 9, 1). „Zaznie slávnostné Aleluja, ktoré sa od Popolcovej stredy v liturgii nepoužívalo. Evanjelium je vždy vrcholom bohoslužby slova, v tejto liturgii zvlášť, pretože anjel, ktorý ženám hovorí: ‚Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych‘ (Lk 24, 5 – 6) - je akoby zosobnený v kňazovi, ktorý túto zvesť ohlási všetkým ľuďom.“

Zaujímavosťou je, že Vyznanie viery zaznieva skôr ako obvykle - pri liturgii krstu. Dôvod je jednoduchý: „Sviatosti totiž nie je možné prijať bez viery, preto sa pred prijatím krstu vždy vyžadovalo vyznanie viery.“

Najdôležitejší krstný termín roka

Nosným prvkom Veľkonočnej vigílie je slávenie Eucharistie spojené s vysluhovaním iniciačných sviatostí dospelým. Bohoslužba sa preto odvíja od požehnania ohňa cez bohoslužbu slova, liturgiu krstu až po samotné slávenie Eucharistie. Veľkonočná vigília je zároveň najdôležitejší krstný termín celého roka. „Kristovo znovuzrodenie bolo vyjadrené aj duchovným znovuzrodením tých, ktorí boli pohanmi a stali sa kresťanmi.“ Ako katechumeni sa na krst pripravovali dlhšiu dobu. 

Štefan Fábry mierne šokuje, keď hovorí, že „Pôstne obdobie v najpôvodnejšej forme nebolo prípravou na Veľkú noc, ale na prijatie krstu. Stretnutia s katechumenmi a jednotlivé obrady vyvolenia sa konali vždy v pôstne nedele. Preto sa na čítanie evanjelií na tieto nedele vyberali pasáže, ktoré mali silný katechetický ráz na vyučovanie. To sa zachovalo v liturgickom roku A, ktorý práve prebieha. Prvé je čítanie o pokúšaní Ježiša na púšti, druhé o jeho premenení, tretie o stretnutí Ježiša so samaritánskou ženou, štvrté o zázraku uzdravenia slepého od narodenia a piate o vzkriesení Lazára. Na základe nich biskup robil katechézu pre katechumenov a potvrdzovalo sa nimi, že Kristus je Mesiáš. Na tieto katechézy často prichádzali aj už pokrstení kresťania, a preto sa pre nich príprava katechumenov na krst stala dobou pôstu, intenzívnejšieho rozjímania o Kristovi, časom modlitby, pokánia a prípravy na Veľkú noc a prijatie sviatostí“.

Druhým krstným termínom bolo Zjavenie Pána, pred ktorým analogicky vznikol čas prípravy, z ktorého sa vyprofilovalo Adventné obdobie.

Názov Biela sobota pochádza zrejme z faktu, že katechumeni, ktorí boli počas Veľkonočnej vigílie pokrstení, boli po krste zahalení do bielych rúch, ktoré nosili na bohoslužby počas celej Veľkonočnej oktávy. „Svätý Pavol vyzýva veriacich v Krista, aby si vyzliekli starého človeka a obliekli nového (porov. Ef 4, 22 – 24). A keďže vtedy sa krst udeľoval ponáraním, katechumeni skutočne odkladali svoje staré šaty, v ktorých boli oblečení, a po krste prijali biele rúcho, čím symbolicky naznačili svoje znovuzrodenie v krste,“ uzatvára žilinský farár a odborník na liturgiku Štefan Fábry.