Vy máte v rukách moc, my máme pravdu
Silvester Krčméry sa priatelil so svätým Jánom Pavlom II. Toto priateľstvo vzniklo "náhodou dobre riadenou zhora". Ján Pavol II. dokonca Silvestrovi Krčmérymu udelil Rad sv. Silvestra. Snímka: reprofoto z publikácie Františka Neupauera Silvo Krčméry, Bratislava, Nenápadní hrdinovia, 2012.
Lekár Silvester Krčméry patril v bývalom Československu počas totalitného komunistického režimu k najsledovanejším osobám. Za šírenie evanjelia, v tom čase nazývané vlastizrada, ho odsúdili na štrnásť rokov väzenia, s ktorým súviseli nútené práce a, pravdaže, psychické týranie.
Režimu sa ho však napriek enormnému úsiliu nepodarilo zlomiť ani dostať na kolená, jedine ak pri modlitbe. Silvester Krčméry nikdy neklesol na duchu, odvážne evanjelizoval a svoje útrapy považoval za Božiu milosť.
Ohlasovaním viery do väzenia
„Prvá spomienka na strýka bola, keď sa vrátil z väzenia. Býval u starých rodičov, kam sme my deti chodievali na prázdniny. Bol to veselý a vyrovnaný človek,“ spomína Vladimír Krčméry. Ako dieťa mal Vladimír Krčméry rád, keď mu strýko Silvester počas rôznych výletov hral na gitare – vo väzení sa na nej totiž naučil hrať a veľmi rád aj spieval.
„Často nás poprosil, či by sme mu nepomohli s umývaním dlážky či riadu. Neboli to najpríjemnejšie veci, no i týmto spôsobom nás učil reálnemu životu. Nemal som z neho pocit zatrpknutosti či nalomenosti ani napriek tomu, čím všetkým si vo väzení musel prejsť.“
Ešte počas vysokoškolských štúdií sa mladý medik Silvester Krčméry zoznámil s chorvátskym kňazom Tomislavom Kolakovičom, ktorý sa venoval vysokoškolákom a laickým spoločenstvám.
Po druhej svetovej vojne začal Silvester Krčméry aj s kamarátom Vladimírom Juklom evanjelizovať, čím sa automaticky dostal do hľadáčika Štátnej bezpečnosti. Prvýkrát ho zatkli v roku 1948, no po štyroch týždňoch bol prepustený na slobodu.
Do tuhého však začalo ísť po zatknutí v roku 1951.
Tri roky strávil vo vyšetrovacej väzbe v pražskej väznici v Ruzyni, kde dozorcovia používali obzvlášť drsné metódy fyzického a psychického týrania - nechali napríklad väzňa ležať iba v spodnej bielizni na betónovej dlážke v cele bez okien, pričom teplota bola pod nulou. Každých pár sekúnd sa zapínalo a vypínalo ostré svetlo. Túto metódu volali „chladnička“.
Silvestra Krčméryho napokon odsúdili na štrnásť rokov natvrdo. Rodina sa ho pokúšala dostať von na amnestiu, on však odmietal. Tvrdil, že ak by prijal predčasné prepustenie, zaradil by sa tým medzi vinných. A on bol predsa nevinný, bojoval len za svoje presvedčenie a vieru.
Užitočné „rady z basy“
Silvo - ako Silvestra Krčméryho familiárne nazýva jeho synovec Vladimír - nechcel o väzení veľmi hovoriť. Nakoniec ho však „prinútili“, aby napísal niekoľko kníh. „V jednej z nich opisuje, ako sa dá aj v extrémnych podmienkach väznice zachovať triezva myseľ, ako si zorganizovať deň, keď ste niekoľko týždňov v tmavej cele, bez svetla a kontaktu s okolitým svetom,“ vysvetľuje Vladimír Krčméry.
Spomína si tiež, ako im strýko dával „rady z basy“ – ako rýchlo zjesť kúsok papiera s adresami, ako sa naučiť naspamäť mená či čísla, ako uniknúť sledovaniu či rýchlo nastúpiť a vystúpiť z električky, keď mali pocit, že ich niekto prenasleduje. Praktické informácie potom Vladimír Krčméry spolu s ďalšími priateľmi využili pri pašovaní Biblií do Ruska. Ani za touto akciou nestál nik iný než jeho strýko Silvester. S priateľmi vďaka strýkovým radám pašovali Biblie a venovali sa evanjelizácii pätnásť rokov - bez toho, aby ich niekto odhalil.
„On mal zákaz vycestovať do kapitalistických krajín, mohol však ísť do Sovietskeho zväzu. Bol členom Československo-sovietskeho priateľstva, tak sa mu podarilo viackrát vycestovať do Ruska. Jeho žiadosť odsúhlasili s nádejou, že sovietskym súdruhom sa podarí zmeniť jeho reakčné zmýšľanie a tmárske názory,“ usmieva sa profesor Krčméry.
Evanjelizoval aj na Slovensku
Silvester Krčméry spolu s Vladimírom Juklom založili laické hnutie Societas Fatima, ktorého hlavnou úlohou bolo zasvätenie Ruska Panne Márii - podľa tretieho fatimského tajomstva. Členmi boli kňazi aj laici.
Spolupracovali taktiež s hnutím Pro fratribus, ktoré založil biskup Pavol Hnilica, SJ. Práve biskup Hnilica počas prehliadky Kremľa v Moskve tajne zasvätil Rusko nebeskej Matke.
Silvester Krčméry tiež v spolupráci s laikmi a františkánmi vydával aspoň tri časopisy patriace do samizdatovej literatúry, medzi nimi aj prvý detský časopis Rebrík. Aj pri tejto činnosti mu pomáhal synovec Vladimír, ktorý si na to stále veľmi živo spomína:
„Zháňali sme také špeciálne blany, ktoré sa používali pri tlači. Vyrábali sa vo veľkých kusoch; na jeden ste mohli vytlačiť 300 až 400 strán.“
Silvester Krčméry sa však neorientoval len na Rusko. Založil sieť tajných evanjelizačných skupín na vysokých školách. Každá univerzita pritom mala svojho vlastného koordinátora.
„Až po revolúcii sme zistili, aké veľmi početné boli tieto skupiny, keď z utajenia vyšlo asi 500 koordinátorov. Na každej fakulte bola skupina napojená na sieť Silvovho vysokoškolského apoštolátu,“ spomína Vladimír Krčméry.
„Ja som mal na starosti gymnáziá. Aj teraz stretávam bývalých študentov, dnes už ľudí v mojom veku, ktorí si ho stále pamätajú. Napríklad prvá slovenská misionárka lásky Mária Sládkovičová, ktorá momentálne vedie najväčší HIV projekt v Etiópii, tiež patrí medzi jeho nasledovníkov. A nie je jediná, nájdu sa aj inde, napríklad v Spojených štátoch amerických.“
Pápež, kôň a meč
Málokto vie, že Silvester Krčméry sa priatelil so svätým Jánom Pavlom II. Toto priateľstvo vzniklo „náhodou dobre riadenou zhora“.
Na Slovensku sa totiž pre komplot Štátnej bezpečnosti, na ktorý naletela vatikánska diplomacia, nesmeli svätiť kňazi. Ján Chryzostom Korec dostal zákaz, Pavol Hnilica žil v Ríme. Mladých bohoslovcov a rehoľníkov nemal kto vysvätiť. Situácia bola kritická.
„Silvo mal kontakty na Stanisława Dziwisza v Poľsku. Obliekol sa športovo, ako bežný turista prešiel cez Tatry do Poľska, tam nasadol na autobus a odviezol sa až do Krakova, k sídlu vtedajšieho krakovského arcibiskupa Karola Wojtyłu,“ opisuje dramatické okamihy Vladimír Krčméry.
Arcibiskup Wojtyła však na jeho strýka nemal vtedy čas, mohol ho prijať až na druhý deň. Kroky Silvestra Krčméryho viedli rovno do kaplnky, kde sa plánoval celú noc modliť. Pred polnocou vošiel do kaplnky na večernú modlitbu aj Karol Wojtyła a našiel tam človeka, ktorý sa niekoľko hodín modlil.
To ho zaujalo.
Pozval Silvestra Krčméryho na raňajky, a tak sa strýkovi Silvovi nielenže podarilo vybaviť svätenie slovenských novokňazov v Poľsku, ale zároveň sa medzi ním a Karolom Wojtyłom vytvorilo priateľské puto.
„Viem aspoň o piatich či šiestich stretnutiach Silva s pápežom Jánom Pavlom II. - či už na raňajkách v Castel Gandolfe alebo pri jednej z pápežových apoštolských ciest na Slovensko. Ján Pavol II. dokonca Silvovi udelil Rad sv. Silvestra. Vtedy sme si z neho uťahovali, že je Silvester na druhú,“ smeje sa Vladimír Krčméry.
„Silvo sa niekde dozvedel, že k tomuto oceneniu sa tradične dáva aj kôň a meč. Zľakol sa, lebo nikdy v živote na koni nesedel ani nedržal v ruke šabľu, preto mal obavy, ako by niečo také absolvoval. Odľahlo mu, keď mu vysvetlili, že starý obrad sa už vyše dvesto rokov nepoužíva a dostane len dekrét a medailu.“
Pravda vstane z mŕtvych
Odkaz Silvestra Krčméryho je živý a aktuálny, nielen za čias komunistického útlaku, ale aj dnes, v zdanlivo slobodnej spoločnosti. Vladimír Krčméry si na ňom vážil najmä to, že nestrácal nádej:
„Silvo veril v zmenu v čase, keď bola takmer vylúčená. Mal víziu, ktorú mu z hlavy nevytĺklo ani väzenie, ani normalizácia. Aj dnes sa zdá, že mnoho vecí sa nedá vyriešiť.
Aktuálne spoločenské problémy signalizujú, že ľudstvo speje do záhuby – akoby sa rozpadali základné ľudské práva a hodnoty, či už ide o ochranu života, práva na mier, prácu, zdravotnú starostlivosť či dôstojný život. Zdá sa, že svet sa namiesto ozajstných hodnôt venuje pseudohodnotám.
Strýko veril v zmenu a k tej aj došlo. Preto verím, že príde generácia mladých, ktorí nebudú zaťažení materializmom, prioritou peňazí ani triednym bojom, a že ľudstvo má stále nádej.“
Na tomto mieste hodno pripomenúť výrok samotného Silvestra Krčméryho, ktorým zakončil svoju obhajobnú reč pred Vojenským súdom v Trenčíne v roku 1954:
„Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. Kto má v rukách moc, ten si myslí, že môže pravdu potlačiť. Zabiť. Alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych.“
A tieto slová nám dodávajú odvahu a nádej.