Vyšehradskú Madonu pútnici prosili o dážď

Gotický tabuľový obraz Vyšehradskej madony, veriacimi nazývaný aj „Dažďová madona“, bol primárne namaľovaný pre špitálny Kostol Panny Márie pod Vyšehradom medzi rokmi 1352 až 1364.

Z iniciatívy druhého pražského arcibiskupa a prvého českého kardinála Jána Očka z Vlašimi ( ? – 1380), ktorý bol radcom a dôverníkom Karla IV. (1316 – 1378) vznikol pod Vyšehradskou skalou Špitál pokory Panny Márie s kostolom, kde sa obraz pôvodne nachádzal.

Obraz má podobu ikony, a nie je realistickým zobrazením konkrétneho momentu zo života Ježiša alebo jeho matky. Nachádza sa v bočnej kaplnke vyšehradskej Baziliky sv. Petra a Pavla uprostred neogotického krídlového oltára medzi sv. Václavom a sv. Ľudmilou.

Do tohto známeho chrámu, ktorý sa svojimi vežami týči nad Vltavou sa dostal v posthusitských časoch. Po stáročia sa ľudia zastavovali a modlili pri tomto obraze, aby objali Ježiša, Božieho Syna, ako to robí zobrazená matka Vykupiteľa a uvedomili si aký blízky je Boh v Ježišovi.
 

Prosby o dážď

Názov ikony „Dažďová madona“ jej dali samotní veriaci, keď počas dlhotrvajúceho sucha v prosebných procesiách prichádzali na Vyšehrad.

Historické záznamy zo 17. storočia spomínajú udalosť, keď bolo mimoriadne veľké sucho a hrozila neúroda, istý vyšehradský kanonik mal sen.

V ňom mu bolo naznačené, že má obraz v procesii niesť do kláštorného kostola v neďalekých Emauzoch a modliť sa za dážď.

Vo chvíli, keď sa sprievod vydal na cestu, začalo pršať a vytrvalo pršalo počas nasledujúcich troch dní. Ľudia to považovali za zázrak, ktorý sa stal na príhovor práve Matky Božej.

Od toho času sa procesia s obrazom vydávala do emauzského kláštora alebo do Kostola sv. Pankráca vždy, keď bolo neprimerane sucho.

O význame týchto sprievodov svedčí fakt, že sa ich kedysi zúčastnilo takmer 20 000 veriacich. Procesie na Vyšehrad sa konali počas celého 17. a 18. storočia. I keď púte cisár Jozef II. oficiálne zakázal, na tomto mieste sa konali aj naďalej.
 

Netradičné zobrazenie

Obraz je namaľovaný na drevenej tabuli. Ide o netradičné zobrazenia Božej Matky. Panna Mária, ako jednoduchá žena sedí na zelenej rozkvitnutej lúke a je pripravená dojčiť svoje dieťa.

Tento typ Madony je byzantského pôvodu, ktorý sa udomácnil v Taliansku v 12. storočí pod názvom Madonna dell'Umiltà (Madona pokory). Na zadnej strane obrazu bol nápis: „Obraz bol namaľovaný rukou sv. Lukáša.“

Panna Mária má okolo hlavy aureolu z dvanástich hviezd, je zahalená do jednoduchého modrého plášťa, bohato riaseného v spodnej časti. Pravú nohu má položenú na mesiac ležiaci v tráve.

Malý Ježiš, tiež so svätožiarou, je zabalený do bohato zdobenej látky, čo má naznačovať jeho kráľovský pôvod. Približne v roku 1397 bol obraz doplnený strieborným, čiastočne pozláteným krytom, s výrezom podľa obrysu tela Madony s dieťaťom.

Z obáv pred poškodením prepošt Vyšehradskej kapituly Václav Králik z Buřenic (1345 - 1416) dal vyhotoviť obloženie obrazu.

Pozostáva z 35 štvorcových reliéfnych strieborných platničiek so znakmi Vyšehradskej kapituly (skrížené kľúče), cisárskym orlom s roztiahnutými krídlami a českým levom.

Ozdobná spona na šatách Madony obsahovala vzácnu relikviu - časť plášťa alebo závoja Panny Márie pod skleneným alebo krištáľovým krytom. Obraz tak získal význam uctievaného relikviára.

V roku 1769 bol doplnený reliéfnymi korunami s tepaným ornamentom, ktoré na objednávku urodzenej Anny Márie z Eckersdorfu zhotovil zlatník Jan Jiří Brullus mladší (1710 – 1789).

Od roku 1727 bol obraz opakovane reštaurovaný. Žiaľ úpravy vykonané zrezaním hornej a dolnej časti tabule spôsobili, že svätožiara Panny Márie, s pôvodne dvanástimi hviezdami, ich má dnes len osem.