Vzťah je potrebné revitalizovať
Každý vzťah, a to nielen manželský, je potrebné neustále oživovať. Vedieť v ňom človeka oceniť, pozitívne zhodnotiť vzájomný kontakt, hľadať súhlasné záujmy, spoločne tráviť čas. Aj napriek problémom a obavám zažívať plnosť odovzdania sa.
Ilustračná snímka: Peter Slovák
Vzájomné pôsobenie dvoch ľudí označujeme v psychológii ako dyadickú interakciu. Prostredníctvom nej sa vytvára vzťahové prepojenie. Či si to už uvedomujeme viac alebo menej, každodenné zdieľanie životných situácií, radostí či problémov je priestorom na obojstranné ovplyvňovanie sa.
Manželstvo vytvára najmenšiu veľmi senzitívnu jednotku psychologických a sociálnych vzťahov. Preto je potrebné, aby neustále dochádzalo k pozitívnej odozve, reakciám, ktoré upevňujú autentické spoločenstvo. Aj preto hovoríme o potrebe ustavičnej evalvácie – zhodnocovania manželského vzťahu.
Vzťah sa neustále vyvíja
Skôr ako dvaja vstúpia do manželstva, spoločne prežívajú vývoj dyadického vzťahu. V sociologickej terminológii je dyáda relatívne stály vzťah medzi dvomi osobami. Prvým krokom na tejto ceste je výber partnera.
Úlohu tu zohráva špecificky nastavená motivácia, ktorá je ovplyvnená vonkajšími i vnútornými vplyvmi a najmä individuálnymi črtami vybraného človeka. V danej chvíli svoje môže zohrať aj aktuálne prežívanie a psychosociálna situácia osoby.
Následne dochádza k vzájomnému spoznávaniu a preskúmavaniu jedinečných vlastností vybranej ženy či muža nášho života. Uvedomujeme si straty a zisky, ktoré spôsobuje vytvorenie priateľského a neskôr hlbšieho vzťahu. Pre vzťah musíme niečo obetovať, ale psychický osoh, vnútorné uspokojenie, pocit spolupatričnosti a jednoty to výrazne prevyšuje.
Postupne sa v našom vedomí profiluje záväzok, niekedy však nesprávne môže dôjsť k vytvoreniu závislosti. Uvedomujeme si doterajšie naše reflektované úsilie, ktoré sme do vzťahu vložili.
Záverečným krokom je inštitucionalizácia, čiže spečatenie vzťahu spoločenskými normami predpísaným aktom. Pre veriaceho človeka je to pred Bohom výsostne existenčný moment, keď si snúbenci vyslúžia sviatosť manželstva. Zároveň spolu s ním vytvárajú jednotu lásky, z ktorej vzišli.
Aktuálne vnímame však problém, že k jedinečnému manželskému vzťahu čoraz viac mladých pristupuje s výhradami a predsudkami. Kauzalita je rôznorodá. Od nevhodných modelov manželského života, ktorého boli svedkami, po obavy či strach z nezvládnutia tejto životnej perspektívy.
Nie je to však skôr o pohodlnosti a neochote zriecť sa niečoho pre niekoho? Niektorí mladí nám chcú týmto správaním dokázať, že hoci nežijú v manželstve, ale vedú intímny partnerský život, je všetko v poriadku, veď si rozumejú a čo viac potrebujú. A teda podľa nich „vlk je sýty, pričom ovca zostala celá“.
To je však omyl. Podobne ako keď si myslíme, že pomsta je sladká, i keď nakoniec zistíme, že má horkú príchuť. Aj v tomto prípade po určitom čase sladkosť „slobody“ a neobmedzovania začína horknúť.
Objavujú sa prvé výčitky: „Prečo si ma nechce vziať? Je za tým niečo alebo niekto? Kedy príde tá vhodná chvíľa? Nenecháva si tým otvorené zadné dvierka?“ Rovnováhu, ktorú mal priniesť „nezávislý“ vzťah, začínajú narúšať devalvačné myšlienky.
Devalvačné spôsoby správania
V mnohých prípadoch, ako už bolo naznačené, exponuje v našej mysli devalvácia manželského vzťahu. Napríklad vnímaním nie príliš pozitívneho príkladu manželstva vlastných rodičov. Vkráda sa do mysle a narúša pokoj srdca.
Psychológovia, psychoterapeuti či kouči by potvrdili, že problémy v manželstve začínajú, keď sa prestáva komunikovať. Ani pre extra introvertnú manželskú dvojicu „tichá“ domácnosť nie je dobrou predzvesťou. Nie nadarmo Sväté písmo reflektuje evolúciu života: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh“ (Jn 1, 1).
Ono je životodarnou silou a vzájomná komunikácia jednoznačne stimuluje aj vitalitu manželského života. Niektorí poradcovia na manželský život sa pri prvých sedeniach, na ktorých riešia manželské problémy, pýtajú: „Rozprávate sa ešte? Kedy ste prestali viesť dialóg? O čom sa rozprávate?“
V komunikácii sa totiž ako prvé odhaľujú náznaky devalvačného správania. Keď jeden z manželov stráca nielen záujem, ale najmä úctu k druhému, vzťah sa začína rúcať. V rozhovore sa to odkrýva v celej nahote.
Pridávajú sa typické devalvačné prejavy vystupovania voči druhému. Ide najmä o urážanie, vysmievanie či ironizovanie. Často dochádza k podceňovaniu, prehliadaniu potrieb druhého.
Prejavovanie nedôvery a odmietanie snáh druhého o zblíženie sú už bolestným signálom stratenej manželskej vitality. Završuje sa obmedzovaním druhého, zľahčovaním jeho výkonu a pozitívneho prínosu do vzťahu, nakoniec až ohováraním či odsudzovaním.
Rovnica dyadického vzťahu
Zdravý manželský vzťah rešpektuje princíp reciprocity. Ak sa pomer vstupov a výstupov jedného člena vzťahu rovná pomeru vstupov a výstupov druhého člena dyády, nastáva harmónia. V zrozumiteľnom jazyku to možno znie asi takto: „Čo urobím ja, očakávam od teba.“
Hlbšia analýza rovnice však skôr naznačuje, že jej dôležitou súčasťou je možnosť v manželstve zostať sám sebou. Samozrejme, za predpokladu, že sa budeme usilovať dorovnať svoje osobnostné nedostatočnosti. Nie každý dokáže navonok prejaviť emócie, ale na druhej strane vie zostať pevný v svojich zásadách a zodpovednosti.
Súťaženie vo vzťahu nie je na mieste. Snaha o dokonalosť zväzuje nohy. Kooperácia manželov s uznaním si svojich nedokonalostí je nevyhnutná. Pozitívne ovplyvňuje manželský život.
Koexistencia, čiže časopriestorové spolubytie, zase upevňuje manželský vzťah. Absentujúcou koexistenciou sú bolestne zasiahnuté manželstvá, kde pravidelne jeden z manželov odchádza na dlhšiu dobu za prácou. Riziko je veľké.
K ďalším zhodnocujúcim činiteľom manželstva patrí vzájomná dôvera, tolerancia a zohľadňovanie záujmov, pozitívna reciprocita, solidarita, schopnosť rekoncilácie – uzmierenia.
K typicky evalvačným spôsobom správania patrí tiež prejavovanie sympatie a lásky, úcty a obdivu. Ďalej poskytovanie pomoci, ústretovosť, vyslovenie uznania či pochvaly, preukázanie ohľaduplnosti, pri vzájomnej interakcii umožnenie manželskému partnerovi niečo svoje uplatniť a v konečnom dôsledku odpúšťanie.
Manželia Zélia a Ľudovít Martinovci, rodičia sv. Terézie z Lisieux, si plným priehrštím vzájomne odovzdávali tieto pozitívne prejavy manželského spolužitia. A hoci aj v ich prípade sa pohľady na život rodiny či výchovu dcér v niečom rozchádzali, dokázali akceptovať Boží hlas v manželskom partnerovi. A to je z pohľadu evalvácie - zhodnotenia manželstva asi najdôležitejšie.