Vzťah s dieťaťom si budujeme už pred narodením

Počas Dušičiek ožíva i téma života pred narodením, keď si okrem našich drahých zosnulých pripomíname aj počaté deti, ktoré nemali možnosť uzrieť svetlo pozemského sveta. Napriek tomu, že nikdy neprehovorili, už v prenatálnom období boli na istej úrovni schopné komunikovať so svojím okolím.

Dokonca vnímali emócie svojich rodičov a vedeli, či sú prijaté, alebo odmietnuté. Tomu, ako prebieha život ešte pred narodením, sa venoval nedávno zosnulý slovenský vedec Peter Fedor-Freybergh.

Svetovo uznávaný výskumník ako prvý definoval pojem prenatálne dieťa, čím upozornil na tehotenstvo ako na nenahraditeľné obdobie pre vývoj vzťahu medzi matkou a dieťaťom, ako i pre rozvoj samotného dieťaťa.

S jeho výskumom sa stotožňuje a v mnohom ho nasleduje aj Jozef Mikloško, pediater, vedúci Katedry prenatálnej a perinatálnej psychológie, medicíny a sociálnych vied na Vysokej škole sv. Alžbety v Bratislave a tiež zakladateľ organizácie Úsmev ako dar, pomáhajúcej deťom z detských domovov a ohrozeným rodinám.

Emočné vnímanie sa začína veľmi skoro

Jozefa Mikloška sme sa pýtali, ako je to s prenatálnym vnímaním dieťaťa; čo všetko dokáže zachytiť z vonkajšieho prostredia, keď je ešte v maternici. „Veci okolo nás vnímame v dvoch rovinách. Jedna je rozumová – to je to, čo vnímame rozumovo, racionálne, je to logicky zdôvodniteľné.

O dieťati vieme, že prvé známky mozgovej činnosti má už v 28. dni. Druhá rovina je emočná, pocitová. Ukazuje sa, že toto pocitové vnímanie prichádza u dieťaťa veľmi skoro. Vyciťuje hlavne podnety zo svojho okolia, či je prijaté, alebo neprijaté. Vníma tiež emočné stavy.

Napríklad keď sa matka zľakne, i ono sa naľaká. Vieme teda, že dieťa emocionálne vníma. Dôkazom sú aj spomienky prenatálneho charakteru, ktoré psychiatri a psychológovia vedia zistiť z mysle dospelého človeka,“ vysvetľuje Jozef Mikloško. Ako je možné, že malé dieťa v maternici dokáže už takto vnímať?

„Dieťaťu sa od druhého prenatálneho mesiaca do druhého roka po narodení každú sekundu v hlave vytvorí 1,8 milióna synáps (spojenie dvoch neurónov). Toto všetko mu umožňuje, aby rástlo fyziologicky a tiež sa vyvíjala jeho emócia, duch a duchovno.“

Odborník na prenatálnu medicínu pripája názor izraelského pediatra Grigoriho Brekhmana, ktorý hovorí, že dieťa je schopné emocionálne vnímať už od počatia. „Je to veľmi zaujímavé tvrdenie, aj keď nie je ešte celkom dokázané, ale vedecky je vysoko pravdepodobné.

Pre nás to znie až neuveriteľne, že dieťa by mohlo vycítiť, či je prijaté, alebo neprijaté, ešte skôr ako žena vie, že je tehotná,“ poznamenáva Jozef Mikloško.

Čo spôsobuje neprijatie

Dieťa dokáže vycítiť emočné signály, ktoré prichádzajú od mamy, otca, ale i súrodencov. Akým spôsobom ho to môže ovplyvniť? „Dieťa, ktoré vyciťuje, že je prijaté, milované, dostáva sa do vnútorného pokoja. Ten sa odborne nazýva homeostáza. Je to optimálny stav, v ktorom sa dieťa môže maximálne rozvinúť.

Teda to, čo zdedilo geneticky a čo nasnímalo z prostredia, môže optimálne rozvinúť práve vtedy, keď sa cíti prijaté, milované, pretože vtedy pociťuje bezpečie, vyrovnanosť a pokoj,“ približuje Jozef Mikloško.

Naopak, deti, ktoré sú dlhodobo odmietané, zažívajú toxický stres so všetkými hormonálnymi zmenami, ktoré stres prináša. „Dostávajú sa do nepokoja a strachu. Lebo keď sa človek cíti neprijatý, je akoby na nepriateľskom území.

Nepriateľské územie znamená, že sa snažím byť ostražitý a zredukujem svoj vývin na prežitie. A to je nebezpečné. Dieťa v tej chvíli už nemá plnohodnotný rozvoj a rozvíja iba to, čo potrebuje nato, aby prežilo.

Videl som sonografické záznamy mozgov detí, ktoré boli odmietnuté a zanedbané rodičmi a ktoré boli prijaté. Sú to veľkostné rozdiely. Má to výrazný dopad hlavne na mozog, ale tiež na imunitu a ďalšie veci,“ upozorňuje pediater. Odmietnutie tak dokáže mať u dieťaťa aj fyziologické následky.

Ako na neprijatie reaguje po emočnej stránke, napríklad v situácii, keď ho rodičia nechcú a rozmýšľajú o potrate? „Keď rodičia uvažujú o potrate, dieťa po emočnej línii trpí obrovským stresom.

Vyciťuje z rodičov, že niečo je zlé. Existujú ultrazvuky, na ktorých vidno dieťa v strese, keď sa pri amniocentéze vsúva do maternice ihla. Dokonca sú ultrazvuky, keď dieťa pri potrate odtláča potratovú vidlicu. Cíti, že má byť zničené. Je známy dokument Nemý výkrik, ktorý veľmi dobre vystihuje túto situáciu.

Ukazuje, že dieťa prežíva stresy a veľmi silno vníma neprijatie mamou a otcom,“ hovorí Jozef Mikloško. Prenatálne odmietnutie sa podpisuje aj na psychickom zdraví už narodených detí. „Psychiatrické diagnózy sú v súčasnosti väčšinou poruchami emočného charakteru.

Keďže emočný život sa rozvíja v ranom detstve, ktoré prebieha od počatia do 3-4 rokov, koreň problémov je hlavne tam. Emočný základ má hlavne väčšina depresií, ktoré podľa mnohých výskumov vznikajú už niekde hlboko v maternici.

Pre zaujímavosť poviem, že podľa posledných psychiatrických výskumov až 40 percent obyvateľov Slovenska má nejakú formu depresie,“ približuje pediater.

Podľa Jozefa Mikloška je v ranom detstve dôležité budovať hlavne vzťah k dieťaťu, všetko ostatné počká. Snímka: TK KBS/Peter Zimen

Mama je pre svoju ratolesť bytostne dôležitá

Pre dieťa v maternici je vzťah s okolím rozhodujúci pre ďalší vývin. Osobitne ho v tomto smere ovplyvňuje jeho matka. Jozef Mikloško spomína tri reálne príklady zo života, ktoré ilustrujú, ako veľmi závislé je dieťatko od svojej mamy.

Prvým je prípad mamy, ktorá mala depresívne dieťa. „Keď lekári hľadali príčinu depresie, prišli na to, že mama bola počas tehotenstva dva týždne v tom, že jej dieťa je mŕtve. Výsledok jedného sonografu totiž raz ukázal, že dieťa má problém, a ona žila dva týždne s vedomím, že nosí mŕtve dieťa.

Prestala s ním komunikovať, čo bolo pre dieťa extrémne stresujúce. Potom sa však zistilo, že dieťa žije. Samozrejme, mama sa naň tešila, no tie dva týždne ťažkej traumy sa preniesli na dieťa. Nie je to dokázané, ale je to vysoko pravdepodobný koreň depresie.“

Druhým prípadom je tehotná mama, ktorá zomrela pri nehode. „V Nemecku sa stala autohavária, pri ktorej zomrela tehotná žena, no dieťa prežilo. Bolo napojené na prístroje, hľadali mu náhradných rodičov; chceli, aby dieťa bolo dochované v mŕtvej matke a potom prešlo k náhradným rodičom.

Odborníci však zostali prekvapení zo správania dieťaťa. V prvej fáze, keď bolo napojené na prístrojoch, veľmi výrazne začalo produkovať stresové hormóny. Malo pravdepodobne stres, prečo s ním mama nekomunikuje.

Šok pre celé Nemecko nastal, že dieťa napriek najlepšej lekárskej starostlivosti spontánne zomrelo. Akoby to bola smrť zo zúfalstva. Tiež to nie je vedecky dokázané, uvažuje sa však, že dieťa neprežilo stres z toho, že mama neodpovedá na komunikáciu.“

Tretí prípad je zo Švédska, kde malé novonarodené dievčatko odmietalo dojčenie vlastnou matkou. „Mame vyšetrili prsníky a ostatný zdravotný stav. Všetko bolo v poriadku. Dieťa dali dojčiť cudzej žene a stal sa presný opak, čo u normálnych bežných detí.

Od cudzej ženy dieťa mlieko dychtivo pilo, pričom od vlastnej mamy nič nechcelo. Lekári pochopili, že tam bol nejaký psychický blok. Mama sa priznala, že počas tehotenstva vrcholne to dieťa nechcela. Po niekoľkých rokoch, keď malo dievča 5-6 rokov, sa jeho vzťah s mamou napravil.Podstatným zistením bolo, že dieťa počas celého tehotenstva muselo vycítiť, že niečo nie je v poriadku. Je to dôkaz toho, že deti už v maternici naozaj vnímajú prijatie.“

Porovnanie veľkostných rozdielov mozgov trojročných detí, ktoré boli rodičmi prijaté (vľavo) a ktoré odmietnuté (vpravo). Snímka: profimedia.sk

Láska je veľkou devízou

Keď sa na to pozrieme z tej priaznivejšej stránky, ako dieťa ovplyvní, keď od rodičov pociťuje lásku? Poznáme napríklad viacero prípadov, keď žena pre dieťa v brušku veľa obetuje, dokonca aj svoj život. „Som presvedčený, že to vníma ako obrovskú lásku.

Dieťa, ktoré vyrastalo s tým, že mama sa zaň obetovala, aj keď zomrela, má celoživotný pocit, že ho milovala. A to preň vytvára hlbokú vnútornú istotu,“ hovorí Jozef Mikloško. Vysvetľuje to na porovnaní situácií detí vyrastajúcich bez otca.

„Prvou je, keď otec dieťa miloval, ale zomrel napríklad ako hrdina počas vojny alebo podľahol nejakej chorobe. Druhou situáciou je, keď dieťa nevyrastá s otcom, lebo on ho odmietol alebo týral. Rozdiel v psychickom vývine v týchto dvoch prípadoch je veľký.

Jedno dieťa žije s pocitom, že otec ho veľmi miloval, ale, žiaľ, život to zariadil tak, že zomrel. Druhé vyrastá s tým, že otec ho nechcel. Dieťa, ktoré žije s pocitom milovanosti, sa plnohodnotne vyvíja a má obrovskú životnú devízu. Naopak, dieťa, ktoré rastie s pocitom nemilovanosti, sa často trápi a má dlhodobé problémy.“

Vzťahová väzba a vzťahový život dieťaťa sú tak rozhodujúce pre jeho celkovú stabilitu. V tejto súvislosti Jozef Mikloško pripomína štúdiu, ktorú robili v detských domovoch. „Zisťovali sme sociálnu úspešnosť detí, ktoré išli do detského domova hneď po pôrode, kde sme predpokladali, že mama ich nechcela.

Porovnávali sme ich s deťmi, ktoré išli do domova v piatom až siedmom roku života, kde sme predpokladali, že mama nejaký čas bojovala za ich dôstojný život, ale nakoniec to nezvládla. Prvú skupinu teda tvorili veľmi nechcené deti a druhú zasa deti, ktoré boli prijaté, ale rodičia sa o ne nedokázali postarať.

Keď sme porovnávali, ako sa týmto dvom skupinám v dospelom veku darí v práci či v rodine, zistili sme, že tí, čo boli nechcení hneď po pôrode, mali až päťkrát väčšiu pravdepodobnosť, že skončia v problémových situáciách,“ približuje zakladateľ organizácie Úsmev ako dar.

Starostlivosť v ranom detstve

Rané detstvo je odrazovou doskou pre všetky budúce vzťahy. Podľa Jozefa Mikloška je v tomto období najdôležitejšia úloha rodičov budovať hlavne vzťah k dieťaťu, všetko ostatné počká. „Dnes majú ľudia pocit, že keď dieťa v troch rokoch nevie napríklad hrať na hudobný nástroj či futbal, tak niečo zameškalo.

To je nezmysel. Je to obdobie v prvom rade emočnej istoty. Keď mu ju cez bezpodmienečné prijatie dám, dal som dieťaťu maximum. Keď mu ju nedám, zobral som mu maximum.

Ak svojmu dieťaťa dám emočnú istotu, dal som mu to, čo potrebuje, a dieťa má vďaka tomu výborný štart do života a môže optimálne rozvinúť to, čo dostalo geneticky od svojich predkov. Ak mu to nedám, stráda a nemôže optimálne rozvinúť to, čo v sebe má.“

Lásku svojmu dieťaťu môžeme podľa najnovších poznatkov odovzdávať dokonca ešte predtým, než je počaté. A to tak, že pozitívne ovplyvníme to, čo od nás zdedí v genetickom kóde. Vedný odbor epigenetika hovorí, že ak ste mali napríklad otca alkoholika, aj vy máte dedičný sklon k alkoholizmu.

Keď však budete abstinovať alebo žiť striedmo, váš gén alkoholizmu oslabne a bude to mať veľký efekt pre vaše dieťa. Naopak, keď budete ďalším alkoholikom, závislosť ešte zosilnie a vaše dieťa to bude mať ešte horšie.

„Ukazuje sa v najnovších epigenetických poznatkoch, že genetický kód, ktorý odovzdávam svojim potomkom, je výrazne ovplyvňovaný tým, čo ja robím v mojom živote.

Keď ako rodič žijem plnohodnotne a pozitívne, mnohé gény svojim deťom ,vylepšujem‘, alebo naopak: ak žijem zle, genetika mojich potomkov bude – ľudovo povedané – oveľa zamotanejšia.

Samozrejme, sú silné genetické veci, ktoré sa nedajú zmeniť. Väčšinu vecí však vieme výrazne ovplyvniť,“ dodáva Jozef Mikloško.