Život prijala s pokorou

Všetko sa začalo vytvorením nepravej Katolíckej akcie v Československu. Zo strany komunistov išlo o rafinovanú snahu ovplyvňovať Katolícku cirkev a rozbiť jej jednotu.

Pravá podoba Katolíckej akcie pochádza od pápeža Piusa XI. Navrhol jej poslanie a podnietil vznik medzinárodného sociálneho hnutia. Malo napomáhať Cirkvi v meniacich sa spoločenských podmienkach prostredníctvom laikov v jej pastoračnom úsilí. Svätá Stolica odsúdila nepravú Katolícku akciu a označila ju za rozkolnícku.

Slovenskí biskupi reagovali vydaním pastierskeho listu, ktorý štátne orgány zakázali čítať v kostoloch. Mnohí kňazi to neuposlúchli. V obci Bobrov na Orave to urobil kaplán Michal Krajňák  v nedeľu 19. júna 1949. Farníci dostali strach zo zatýkania kňazov. A tak sa rozhodli svojich duchovných chrániť za každú cenu.  

Ľudia jednoznačne bránili kňazov

Rodáci z Bobrova Ľudovít a Mária, rodená Trabalíková, boli len krátko manželmi. Mamička s dcérkou, ktorá mala len niekoľko dní, vôbec nečakala, že sa jej život obráti naruby.

Dnes priznáva: „Nikto s tým nepočítal, že sa situácia takto vyhrotí. Motívom udalostí bolo, že sa ľudia postavili za kňazov, ktorí zostali verní biskupom.

Prespávali na fare a aj z okolitých domov, ktoré slúžili ako majáky, strážili bobrovských kňazov. Pri podozrení príchodu bezpečnostných zložiek signálnym pokrikom ,horí' upozorňovali na nebezpečenstvo.

Môj manžel odišiel 13. februára 1950 ráno do práce. Keďže z hlavnej cesty ho vrátili späť, na humnách sa stretol s ľuďmi, ktorí mu vysvetlili situáciu. Dedina obsadili príslušníci ZNB.“

Rozdelili si pozície, aby zabránili veriacim zhromaždiť sa pred farou, tak ako niekoľkokrát predtým. Zaúčinkovala davová psychóza a ľudia konali pod skupinovým vplyvom.

Mária Plaštiaková vysvetľuje: „Sama som sa nikdy nedozvedela, odkiaľ mal manžel granát. S istotou viem, že zámer nebol nikoho usmrtiť alebo zraniť. Bola to len snaha demonštrovať rozhodnú vôľu ľudí postaviť sa štátnej moci, ktorá lynčovala Cirkev vernú Rímu. Za humnami sa stretli viacerí mladí muži. Boli si vedomí, že aj keď granát hodia, zraniť nikoho nemôžu, pretože na tých miestach neboli ľudia, ale roľa, stoh slamy.“ 

Nasledovali procesy a väzenie

Obrancov fary surovo zbili ozbrojení príslušníci pažbami a pelendrekmi. Niektorých zaistili. Mária pokračuje: „Domnievam sa, že výbuch nezranil nikoho, i keď vykonštruované svedectvo tvrdilo o opaku. Vraj mal manžel povedať o úmysle zraniť ozbrojených mužov. Po udalosti sa ešte tri dni skrýval.

Keď ho zaistili, nasledovalo kruté fyzické zaobchádzanie a týranie. Najskôr bol na výsluchu v kancelárii Štátnej bezpečnosti (ŠTB) v Žiline. Neskôr ho doviezli späť na žandársku stanicu v Bobrove, aby prebehla rekonštrukcia.

O mučení a týraní pri výsluchoch či neskôr vo väzení manžel nehovoril. Skôr sme sa to dozvedeli od iných. Veľa porozprával mladšiemu bratovi Stanislavovi. Trpela tým celá rodina. Vzali aj jeho staršieho brata Vendelína, bili ho a žiadali priznanie sa k spolupráci.

Manžel musel podpísať, že výsluch prebiehal bez nátlaku. Ak by niečo vyzradil, hrozilo by mu ďalšie väzenie.“

Predstavitelia režimu chceli vykonštruovať udalosť, ktorá by ukazovala na násilnícku povahu ľudí, ktorí bránili Cirkev. Vopred mali pripravený scenár aj s obsadením. Zatkli a odviezli na výsluch niekoľko autobusov ľudí z dediny.  

Mária zostala bývať u rodičov. Spomína si: „V roku 1950 nasledovali súdne procesy v Žiline, Bratislave a nakoniec v Prahe. V Bratislave súbežne prebiehal súd s dekanom Poláčikom, kaplánom Krajňákom, mojím manželom a Františkom Kubíkom, ktorý mal pri incidente odistiť granát.

Pojednávacia miestnosť bola preplnená. Prišlo veľa Bobrovčanov. Dekan Vladimír Poláčik dostal 11 rokov, kaplán Michal Krajňák 15 rokov, Ľudovít Plaštiak 14 rokov a František Kubík 8 rokov straty slobody.“

Poslednou nádejou bolo odvolanie sa na súd do Prahy. Tu však už počas pojednávania bolo cítiť, že nie je vôľa niečo meniť. Veľmi ťažká atmosféra nastavená na vytvorenie bezprecedentného megaprocesu, psychického lynčovania a vytvorenie odstrašujúceho príkladu.

„Mala som pocit, že manžel môže dostať aj výnimočný trest, takže nakoniec som si vydýchla, keď sudca potvrdil 14 rokov. To sa vám nemôže ani prisniť, nie ešte zažiť,“ dodáva Mária Plaštiaková.

Jáchymovské spomienky 

Po šesťapolročnom väzení v Jáchymove Ľudovíta Plaštiaka podmienečne prepustili. Keď prišiel domov, zaradil sa do normálneho života. Manželia mali ešte štyri deti, z toho tri dcéry a jedného syna.

Rozhodli sa, že odídu do Nitry, kde bývali už niektorí ich príbuzní. Utrpenie, bolesť i smútok zanechali v životoch manželov stopy.

Napriek tomu sa vitálna deväťdesiatnička nesťažuje: „Veľmi ťažko sa mi odpovedá, čo to urobilo s mojím životom. Museli sme žiť, ako sa len najlepšie dá. Pomáhala mi najmä viera. Bremeno väzenia doľahlo aj na rodinu.

Manžel bol srdečný, dobrý, ústretový a veľmi pracovitý. Avšak či už spomienky alebo duševné zranenia sa podpísali, že v istom čase sa častejšie pozrel na dno pohárika, čo bolo spúšťačom neprimeraného správania. Akoby sa v ňom niečo prebudilo a búrilo.

Po prečítaní svedectiev spoluväzňov o skutkoch, ktoré na nich páchali, už sa tomu tak nečudujem. Čo ho bolí, trápi alebo cíti - povedať nemohol. Predstavte si, že máte 20 rokov. Žijete v krutých podmienkach práce v uránových baniach, sprevadzaných drsným telesným i psychickým týraním, a neviete, čo ešte bude nasledovať.“

Skromnosť a vernosť sprevádzali jej život

Manželka ho verne čakala. Raz do roka mal Ľudovít v Jáchymove povolenú návštevu, ktorá trvala približne hodinu. Stretnutie prebiehalo mimo areálu väznice v budove a miestnosti pre návštevy. Mária Plaštiaková vysvetľuje: „Boli sme od seba oddelení a navyše pri nás stáli príslušníci väzenskej stráže. Akurát sme sa videli, nič viac – nič menej.

Rok pred prepustením manžela ma vyhľadal jeho spoluväzeň doktor Porubský a hovorí mi: ,Manžel vás bude na rukách nosiť.' Bol svedkom, že často prišli len úradné papiere so žiadosťou o rozvod. Čakanie a neistý návrat mnohé ženy nezvládli.

Pri krátkom stretnutí pred záverečným pojednávaním sa ma manžel spýtal: ,A ty mi také papiere nepošleš?' Na to som mu odpovedala: ,Neboj sa, tebe také papiere neprídu. '“

Ľudovít Plaštiak zomrel 24. januára 1990 vo veku 60 rokov. Uránové bane sa podpísali na jeho pľúcach. V roku 1968 mu síce odpustili niekoľko rokov z trestu, ale komplexnej rehabilitácie sa už nedočkal.

Pri  všetkom, čo Mária Plaštiaková prežila, ju Pán Boh obdaril požehnanou starobou. Mnohých by takéto životné udalosti zlomili. Je zjavné, že silu čerpá zhora. Hoci si aj neraz poplakala, vždy videla na prvom mieste Bohom zverenú rodičovskú úlohu, aby chránila svoje deti.

Skromne dodáva: „Čo sa dalo robiť. Len vydržať a dôverovať, že ma Pán Boh neopustí. Pomáha mi aj teraz. Nesťažujem sa mu, veď mi veľa vrátil v mojich deťoch a vnúčatách.“