Dva mesiace jari roku 1871 boli v Paríži poznačené vládou ľavicových povstalcov. V tejto vláde Parížskej komúny videli Marx, Engels a Lenin prvú diktatúru proletariátu, keď moc prevzala pracujúca trieda. Pred 150 rokmi sa to všetko skončilo krvavým kúpeľom a najvyššiu cenu za túto vládu zaplatil parížsky arcibiskup a mnohí katolícki kňazi. Proces blahorečenia jedného z nich stále prebieha.

Človek aj napriek prekážkam sa zvyčajne usiluje splniť si individuálnu povinnosť, nevzdávať sa pri dosahovaní dôležitého cieľa a vytrvať pri rozpoznanom dobre aj v nebezpečenstve či ťažkostiach. Niektorí ľudia to označujú ako guráž. Tá však nemá takú trvácnosť ako odvážnosť, ktorá sa zakladá na pevnej vôli. 

Každý má svoju cestu životom. Tá vlastná sa pre niekoho môže zdať úplne obyčajná. Nie je to však prípad jezuitu Ladislava Šofranka (81). O jej nepredvídanej kľukatosti, keď však cítite riadenie v réžii dobrotivého Boha, nám povedal on sám.

Meno kardinála Ernesta Simoniho (92) v našich končinách pravdepodobne nie je veľmi známe. Pochádza z Albánska, aktuálne žije vo Florencii a nedávno oslávil šesťdesiatpäť rokov kňazstva. Jeho životný príbeh však dojal k slzám aj Svätého Otca.

Prvý júnový deň patrí okrem sviatku detí i ranokresťanskému apologétovi, filozofovi a mučeníkovi sv. Justínovi. V hľadaní náboženských právd pokračoval aj po konvertovaní na kresťanstvo.